Archív pre rubriku ‘Vojenské osobnosti’

Hrdinovia o ktorých sa málo hovorí 

Skupina čsl. vojenských letcov 2.odboja

N Á V R H

 na udelenie čestného titulu „ZASLÚŽILÝ VOJENSKÝ LETEC ČSSR“

kapitán BOŽIK Rudolf

narodený  10.7.1920

národnosť slovenská

bytom: Moravany n/Váhom

-         31.8.1944 preletel so skupinou mjr. Trnku do ZSSR,

-         6.9.1944 na rozkaz velenia preletel na Tri Duby kde ako stíhací pilot zostrelil viac  nepriateľských lietadiel,

-         po dočasnom potlačení SNP preletel znovu do ZSSR a bol zaradený k 2.Čsl.stih.pluku ako veliteľ roja,

-         od roku 1945 do 31.12.1958, kedy bol preložený do zálohy, bol  v rôznych veliteľských funkciách.

Návrh prejednaný v záujmovej skupine čsl.voj.letcov 2.odboja pri ÚV SZPB a schválený dňa 21.7.1969.

-

————————————————————————————

Doporučenie:

Prečítajte si text na konci galérie fotografií.

Fotoalbum p. Ivana Saba veľmi pekné fotky:

Fotoalbum p. Ivana Saba veľmi pekné fotky:

TAP

Picasa_album_Ivan_Sabo

Pietní pochod Dolní Vilémovice 20.10.2012

Pořádá obec Dolní Vilémovice společně s Československou obcí legionářskou jednota Vysočina.

Partneři pochodu: Svaz válečných veteránů, Český svaz bojovníků za svobodu, Rota Aktivních záloh plk. Jana Kubiše, obec Kramolín, město Hrotovice, obec Myslibořice, Krajské vojenské velitelství JIhlava.

Historické souvislosti :

Dolní Vilémovice jsou vesnicí  v Třebíčském okrese kolem které kráčely válečné dějiny více než kolem ostatních obcí, obyvatelé Vysočiny byli stejně jako jejich kraj tvrdí a nezlomní, a proto se i v dobách národní poroby hrdě vzepřeli okupantům. Náš pochod mapuje několik významných míst z těchto krutých válečných let.

Dne 24.10.1942 se nacistický režim rozhodl zúčtovat s občany protektorátu, vězněnými v koncentračním táboře Mauthausen,  kteří byli zatčeni v souvislosti s atentátem na Zastupujícího říšského protektora  Reinharda Heydricha. Jednalo se o 254 osob, kteří byli nejen aktivně zapojeni do odboje, ale třeba také jen byli pouhými příbuznými samotných atentátníků. Popravena zde byla i téměř celá rodina Jana Kubiše, rodáka z Dolních Vilémovic.

V noci ze 4. na 5. května 1944 byla v blízkosti obce Kramolín vysazena paradesantní skupina SPELTER, jednalo se o 4 výsadkáře vycvičené ve Velké Británii se Zpravodajskými a organizačními úkoly v oblasti jižní části Českomoravské vysočiny. Velitelem výsadku byl štb.kpt. Břetislav Chrastina, zástupcem velitele rtn. Jaroslav Kotásek a rtn. Rudolf Novotný se spojařem  čet. Janem Vavrdou. Úkoly skupiny se i přes velké obtíže a ztráty povedlo splnit.

Dne 16.6.1944 se skupině více než 400 ozbrojených mužů povedlo obklíčit 3 členy výsadku SULPHUR, ( velitel se již dříve od skupiny oddělil ,)  skrývajících se poblíž hájenky Ostrý hajného Vitouše v katastru obce Myslibořice. Parašutisté se rozhodli probít a v nastalé přestřelce padl rotný Jaroslav Kotásek. Na místě jeho hrdinné smrti byl postaven pomník. V obci Myslibořice jsou na rodných domech umístěny desky dalších spolupracovníku skupiny SPELTER,Vladislavu Fialovi a rodiny Papulovi -  Augustýn, Ladislav, Marie a Miluška, všichni byli popraveni  27.9.1944 v Mauthausenu.

Kapitulace již byla podepsána, ale 8.5.1945 stále ještě umírali. Rudá armáda postupovala vpřed a před ní se hrnula na západ masa německé armády, sovětské bombardéry rozsévaly v nastalém chaosu svými bombami krutou smrt. Z výšky letadel se uniforma těžko rozeznává a k tragickému omylu došlo i v našem kraji,  8.5.1945 se kolem poledne  shromáždili na náměstí v městečku Hrotovice téměř všichni občané k vítání svých osvoboditelů, vojáků Rudé armády. Sovětský letec z výšky viděl pouze shluk vojáků a techniky, a proto začal bombardovat. Tento omyl měl na svědomí  114 místních obyvatel a 34 vojáků Rudé armády, ještě více bylo zraněných a zmrzačených.

V místech našeho pochodu by jsme v každé obci přes kterou půjdeme našli spolupracovníky odboje a statečné lidi, kteří se nebáli nasazovat vlastní život v boji proti okupantům, jednou z těchto malých obcí jsou také Račice, zde na návsi je umístěn pomník Josefu Urbánkovi a jeho matce Karolíně Urbánkové, kteří byli za svoji pomoc výsadkové skupině SPELTER popraveni dne 27.9.1944 v koncentračním táboře Mauthausen.

Propozice pochodu:

Po presentaci účastníků se uskuteční nástup,  pietní akt a poté hromadný start. Pochod proběhne na trase spojující body dle historických souvislostí ( viz. mapka ).Pochod je realizován jako pietní, takže čas absolvování není rozhodující a nebude měřen.  Celková délka trasy je při chůzi pouze po nejkratší možné trase cca 40 km. Na jednotlivých historických bodech se budou nacházet kontrolní stanoviště. Na trase bude pro účastníky zajištěno bezplatné občerstvení. Podmínkou pro splnění podmínek pro udělení Pamětního odznaku je u účastníků do 50 let absolvování celé trasy, u účastníků nad 50 let účast na pietním pochodu.  Ústroj pro AČR vz. 95, pro ostatní turistická.

Program pochodu 20.10.2012 :

7.00 – 8.00 : Presentace účastníků k pochodu  – Kulturní dům Dolní Vilémovice

7.00 – 8.30 : Prohlídka expozice plk. Jana Kubiše

8.30 – 9.00 : Nástup k pochodu

9.00 – 9.15 : Pietní akt u pomníku popravených

9.15 – 9.45 : Hromadný start k pochodu

9.45 – 20.00 : Pochod dle propozic

14.00 – 20.00 : Individuální návrat z pochodu, předání pamětního odznaku a listu, odjezd

21.00 : Ukončení pochodu

Registrace k pochodu : UKONČENÍ REGISTRACÍ K  20.9.2012

Každý z účastníků je povinen se zaregistrovat na adrese : pochod.dolni.vilemovice@seznam.cz,

po registraci obdrží potvrzení a platební údaje k zaplacení registračního poplatku.

Pro veškeré dotazy a komunikaci užívejte také této adresy.

Registrační poplatek :

Registrační poplatek byl stanoven ve výši 650 Kč.                                                                              Část registračního poplatku bude věnována na opravu rodného domu Jana Kubiše. Registrační poplatek pokrývá náklady na zabezpečení pochodu,občerstvení pro účastníky včetně teplé snídaně a horkého čaje na kontrolních bodech, výrobu materiálů, pamětního listu a Pamětního odznaku včetně etue. Registrační poplatek bude hrazen na účet pokladníka, variabilním symbolem je vždy telefonní číslo plátce a ve zprávě pro příjemce bude uvedeno jméno za koho je placeno. Číslo účtu a pokyny obdrží účastník po registraci na emailové adrese.

Pamětní odznak Pochodu Dolní Vilémovice obdržíte po absolvování pochodu.

Stuhu tvoří kombinace trikolor ČR, Francie a Velké Británie s barvami červenou která představuje krev obětí a černou která charakterizuje smrt.

Odznak znázorňuje znak výsadkářů vysazovaných ze západu na území ČR, název obce Dolní Vilémovice a KT Mauthausen, datum hromadné popravy českých vlastenců pomáhajících výsadkářům a v pozadí ostnatý drát symbolizující nesvobodu a věznění českého národa v letech okupace.

Na druhé straně odznaku je seznam výsadkových operací, jejichž členové byli podporováni osobami popravenými dne 24.10.1944 v KT Mauthausen.

5. mája 2012 sa dožil plk. v.v. Dionýz Chajma 90^tich rokov.

Ej pošibal Čas …

Margita Chajmová

Keď som prišiel v apríli na pravidelné rokovanie rady klubu prekvapila ma prítomnosť D. Chajmu. Zveril sa so svojim pocitom odovzdať nám čo najviac zo svojich životných skúseností. Dohodli sme sa, že sa v máji spolu stretneme a spoločne i s jeho manželkou zaspomíname. Slovo dalo slovo a ja spolu s predsedom klubu plk. v.v. PaedDr. Štefanom Bumbálom sme navštívili jubilanta doma.

Ja osobne pri stretnutí so staršími mám pocit pokory pred ich vekom, životnou múdrosťou – skúsenosťami. Pripravil som si niekoľko otázok, ale nebolo treba ich klásť. Debata sa voľne rozvinula a pridala sa samozrejme i manželka Margita Chajmová.

„Vitajte,“ boli jeho prvé slová a bolo z nich cítiť radosť a potešenie. „Poďte, ukážem vám svoje kráľovstvo.“  Vošli sme do bývalej detskej izbičky – teraz jeho pracovne. Hneď  sme mohli usúdiť, čo naplňuje jeho samého v tak vysokom veku a čo je „motorom“ jeho krásneho veku. Modely lietadiel, štetce, obrázky – originály kreslené uhlom, akvarelmi, zošity, zložky s nákresmi modelov lietadiel, rakiet,  fotografia mladého vojaka v uniforme. „Tak som vyzeral v štyridsiatom štvrtom po absolvovaní leteckej školy  v Trenčíne.“

„Narodil som sa dvadsiatom druhom roku v Žarnovici. Otec bol remeselník. Ako desať ročný ma stretlo životné šťastie. Ochorel som na záškrt a vtedy na Slovensku nebolo proti tejto chorobe lieku. Zachránil ma lekár, ktorý mi pokusne za veľký peniaz pichol injekciu. Denne ma kontroloval a navyše ma po uzdravení poslal na liečbu do Chorvátska (ostrov KRK)- poukaz som dostal od ČSČK.

Ako malý šesťročný som obdivoval na železničnej stanici lokomotívy, ich pohyb konštrukciu. Jedna susedka môjmu otcovi predpovedala, že bude zo mňa inžinier. Od desiatich rokov som sa venoval leteckému modelárstvu, od 14 rokov, keď prišli do módy rádia – krištálky a staval som batériové rádio prijímače na spätnú väzbu. Všetky záľuby ma viedli k naplneniu môjho cieľa – venovať sa vždy tomu novému, pokrokovému.

Chodil som na meštiansku školu a potom mi chcel ocko dať do vienka remeslo a tak som sa začal učiť  v podnikovej škole SANDRIK vyrábať výrobky z drahých kovov. Škola bola v Horných Hámroch a vstával som o štvrtej ráno, aby som bol o šiestej v zamestnaní. Stále som túžil chodiť na priemyslovku.

Keď sa uvoľnilo miesto učenia za strojného zámočníka hneď som prestúpil a snažil sa dostať na štúdium priemyselnej školy. Tri roky som sa tam nedostal. Moja žiadosť bola vždy vrátená s negatívnym vyjadrením. Pravda nebol som členom organizácie Hlinková mládež. Ale pri výzve z rádia som sa dozvedel, že je možné študovať na leteckej škole v Trenčíne. Zaúžil som tak ako snáď každý  mladá chlapec byť pilotom.  Vo vojenskej nemocnici mi však oznámili, že nie som spôsobilý absolvovať výcvik pilota. Moja voľba bolo stať sa leteckým mechanikom. Školu som ukončil v Tr. Biskupiciach r. 1944 a bol som vyradený ako desiatnik. Nastúpil som k útvaru na letisku Tri duby. Tam ma zastihlo SNP a škola sa do povstania zapojila. Plnil som úlohu obrany proti vzdušným výsadkom Nemeckých vojsk.

S jednou skupinkou snáď prieskumníkov som sa stretol,  ale som ich poslal na inú stranu, všelijako som rukami vysvetľoval, že dávam pozor či tu nie sú partizáni.

Po neúspechu povstania prišlo rozhodnutie zapojiť sa do oslobodzovacieho boja v zahraničí. A tak som 13. októbra 1944 prelet s ostatnými cez Nemecko-sovietsky front. Konkrétne zážitky z vojny – hlavne pri oslobodzovaní Československa som opísal, v mojom článku ktorý vyšiel na webovej stránke ZV SR 15. februára minulého roka pod názvom Spomienky na zahraničný odboj.

Koncom oslobodzovania som ochorel na zápal pľúc (v Poľsku). Po vyliečení ma ruský lekár poslal na röntgen a zistili mi skôrnatenie pľúcnych hrotov. ,Vam náda idti v TÁTRY, – bol jeho záver. Po oslobodení Popradu kde bol pluk čs as a zdravotná komisia ma zaradili do spojovacieho učilišťa v Poprade. Potom nás premiestnili do Ružomberka. Dostal starol som sa ako výkonný rotmajster o spojovacích mechanikov. (Našiel som náhodne v kasárňach mučiareň, ktorú predošlí Nemci mučili povstalcov a ich hroby boli v kasárňach masovom hrobe.) V 45^tom roku sme boli dislokovaní do Nového Mesta n/V, kde bolo založené vojenské spojovacie učilište.“ „Spoznali sme sa v predajni, v Žarnovici, kde som bola pokladníčkou. Dionýz sa za mnou prišiel poradiť, aké si má kúpiť toaletné mydlo, aby bolo dostatočne voňavé. Po čase mi napísal, že pekne vonia, že  príde si kúpiť nové. Po svadbe  začalo i naše putovanie po ČS útvaroch,“ – zapája sa do diskusie manželka a pokračuje:   „ V 47^mom sme sa presťahovali do Olomouca kde bolo založené spojovacie učilište špecialistov letectva.“  A manželka pokračuje: „Dve deti dcéra a neskoršie syn sa narodili v Olomouci.“   Dionýz pokračuje: „V 50^om roku som bol prevelený z  Olomouca do Prahy a po  roku do Milovíc a odtiaľ do Žatca. A napokon som r. 57 prišiel opäť do Nového Mesta n/V  kde sa v podstate vrátilo spojovacie učilište a manželka s deťmi prišla za mnou až skoro po dvoch rokoch. To som dostal byt na priblíženie v Piešťanoch. Nastúpil som ako učiteľ  organizácie spojenia a taktiky letectva. Mojimi rukami prešli hlavne modrí – leteckí spojári

a neskoršie všetci poslucháči a žiaci spojári ČSĽA.“ A manželka doplňuje: „V Novom Meste, so spojovacou školou sme prežili pokojné i búrkové chvíľky, tak ako keď tečie voda vo Váhu“. „Až do roku 1977 – vtedy som išiel do dôchodku,“ – dodáva Dionýz.

A teraz prišla na rad i jediná moja otázka: – Čomu si sa venoval okrem vyučovacieho procesu?

„Okrem výcviku a vyučovacieho procesu som sa venoval študentom a žiakom v osobnom voľne. Chcel som im odovzdať niečo z mojich záľub, poznatkov a vedomostí, ktoré som spomenul v predošlom. Viedol som krúžok modelárstva leteckého i raketových a vodných modelov. Okrem toho som sa osobne venoval fotografovaniu.

Po ukončení mojej vojenskej služby som viedol krúžok raketových, leteckých i lodných modelárov v Pionierskom dome v Novom Meste n/V.

Stále som sa snažil vzdelávať, pochodil som mnoho prípravných kurzov, ale inžinierom som sa nestal, ale nebanujem. Dokonca i na plukovníka som bol povýšený ministrom obrany SR pánom Kašickým v auguste 2006 na návrh OblV SZPB v Novom Meste n/V.

Keď som sa manželov spýtal na čo veselého, alebo smutného najviac teraz spomínajú, reaguje hneď  paní Chajmová (mimochodom jej záľubou bola vždy literárna tvorba a do činnosti nášho klubu sa svojimi poetickými príspevkami zapája  – jej báseň je úvodom tohto rozhovoru)

„Život vojenský bol pestrý. Deti sa narodili a otec ich videl až po týždni, resp. mesiaci. Na byt sme čakali niekedy viac ako 2 roky. Krásne spomíname na bývanie v Olomouci. Vojenské rodiny žili družne a manželky si pri neprítomnosti svojich manželov, ktorí boli na vojenských cvičeniach, navzájom pomáhali. Silvestra sme oslavovali v sušiarni, bez TV, či rádia a spoločne i s veliteľom útvaru sme sa zabavili a zaspievali si. “

Dionýz dodáva: „A príhod nie je málo sú veselé i smutné… Napríklad pri sťahovaní do Prahy som dostal vojenské vozidlo s vlekom. Na Českomoravskej vysočine, v lese sa odpojila vlečka. Dokonca nás predbehlo jej koleso, ale došli sme ráno o 6.00 som sa mal hlásiť u útvaru, ale museli nám poslať iné vozidlo a ja som nastúpil neskoršie. Vtedy to bolo nepríjemné, no a teraz, s odstupom času nám to príde ako veselá príhoda.

Alebo.. raz som sa vrátil domov a videl som manželku ako perie v detskej vaničke na valche (rumple). Ešte keď som si ju bral, sľúbil som jej, že jej všetko vyrobím, aby sa nemusela namáhať pri domácich prácach. Vyrobil som takú ponornú práčku, ktorá mala tvar veľkého basového reproduktora. Ponoril som „práčku“ do pozinkovanej detskej vaničky a spustil – zvuk ako kaplanova turbína. Po chvíli prišli susedia: ,Čo robíte Chajmovci, jazdíte po byte na motorké…?´

Alebo napríklad som dvakrát havaroval a to raz osobným vozidlom – Octáviou a raz na lietadle, kedy sme  pristávali s odtrhnutým podvozkom. Vždy vlastne išlo o život, ale prežili sme to a to je dobré, dnes je to i humorné.“

Od Chajmovcov sme odchádzali s dobrými pocitmi. I touto cestou im obom prajeme spokojné a radostné chvíľky spoločného manželského života, zdravie a radosť zo svojich detí a vnukov.

Text a foto: J. Putirka

Všetky fotografie, ktoré sú vlastnou tvorbou i báseň sú uverejnené so súhlasom autorov – manželov Chajmových.

Podľa záverov nášho výročného rokovania venujeme pozornosť jubilujúcim členom nášho klubu, zvlášť tým, ktorí pri svojej každodennej práci aktívne pracovali  i v inej oblasti a podieľali sa na úspechoch svojho útvaru a mesta. K takýmto rozhodne patrí jubilant, ktorý sa 10. mája dožíva sedemdesiatpäťky – pplk. v.v. Ing. Milan WRÓBEL.

Náš jubilant sa narodil v ORLOVEJ – Lutyni. Po maturite nastúpil do Spojovacieho učilišťa v Novom Meste n/V, ktoré absolvoval v r. 1958 v leteckom odbore ako technik pre rádio.  V tom istom roku nastúpil k leteckému útvaru v Piešťanoch. V r. 1965 ukončil štúdium na VAAZ v Brne a po roku pôsobenia na letisku v Mošnove sa r. 1967 vrácia do Nového Mesta n/V, kde sa venuje pedagogickej činnosti vo VSOŠ ako učiteľ elektrotechnických predmetov.

Okrem svojej vojenskej praxi vynikala v jeho živote hudobná činnosť. Vďaka svojmu otcovi od malička hrá na husle.  Hneď ako nastúpil ako študent do VUPP pridal sa k hudobnej skupine Ondráš, v ktorej pôsobil až do svojho nástupu ma letisku v Piešťanoch. Jeho láska k hudbe ho však neopúšťa a vyše roka pokračuje v hudobnej skupine Polomčan v Spojovacom učilišti.

Počas svojej učiteľskej práci, ako sám poznamenáva, sa snaží pritiahnuť žiakov vojenskej strednej školy v mimoškolskej činnosti k hudbe, cimbalovej muzike Podjavoričanka, ktorú sám po príchode do učilišťa z Mošnova sám založil a osem rokov bol jej primášom. Svoje úspechy hudobná skupina, spojená sa tanečnou časťou, žala nielen na celoarmádnych súťažiach umeleckej tvorivosti ale aj pri vystúpeniach blízkeho okolia Nového Mesta n/V.

Po svojom odchode z armády r. 1983 pracuje na Zsl. riaditeľstve spojov Bratislava – pracovisko Piešťany. Je skôr samozrejmosťou, že jeho láska k hudbe neutícha a ako neprofesionál sa stáva členom ľudovej hudobnej skupiny zloženej z učiteľov  ZUŠ.

Po dvoch rokoch pokračuje v ľudovej hudbe pri mestskom kultúrnom stredisku, ktorú sám vedie a opätovne sa vracia k názvu Pojavoričanka. Po ukončení činnosti skupiny, sám zatúži po zmene a chce sa venovať vážnej hudbe. 7. októbra 1997 zakladá  komorný orchester, ktorého členmi sú prevažne žiaci – gymnazisti. Orchester vystupuje pod názvom MKO Pri Mestskom kultúrnom stredisku a Gymnáziu M. R. Štefánika. Do dnešnej doby je jeho umeleckým vedúcim.

K najväčším úspechom jeho činnosti v MKO patrí rozhodne udelenie ocenení Podjavornských rodákov (2008, čestný titul Významná osobnosť Podjavoriny pre vedúceho MKO za založenie a 10-ročné pôsobenie MKO a reprezentáciu mesta a regiónu Podjavoriny v kultúre a titul Významný produkt Podjavoriny pre orchester). Spolupráca s českým husľovým virtuózom Marcom Čaňom, českým dirigentom Jiřím Čaňom, husľovou virtuózkou prof. Jelou Špitkovou, trubkárom Slavomírom Ježkom a komorným speváckym zborom Apollo z Bratislavy. Najväčším úspechom je však dobré meno orchestra a jeho tvorivá činnosť takmer 15 rokov.

Dovoľte nám touto cestou poďakovať nášmu členovi pplk. v.v. Ing. Milanovi WRÓBELOVI za jeho prácu v armáde, za jeho kultúrnu činnosť v našej armáde, meste ale tiež v našom klube. Prajeme mu predovšetkým veľa zdravia pri jeho ďalšej tvorivej činnosti a spokojnosti v osobnom živote.

Podľa podkladov Spravodajcu Nového Mesta n/V  a www.mko.sk napísal J. Putirka

Medzi významné osobnosti Podjavoriny  od nedele 22. januára 2012 patri i náš predseda Klubu ZVSR Nové Mesto n. V.  plk. v.v. PaedDr. Štefan Bumbál.

Na jubilejnom pätnástom ročníku januárových slávností Podjavoriny nazvaných “Javorina, Javorina..”, okrem toho, že sa na ňom oceňujú významné osobnosti a produkty podjavorinského kraja, ktoré tento prekrásny kút Slovenska zviditeľňujú, alebo inak úspešne reprezentujú, je úzko späté s oslavou výročia vzniku SR a znovuobnovením pobočky “Klubu podjavorinských rodákov v Novom Meste nad Váhom”, ktorá v tomto roku oslávi 90. výročie založenia. Ocenený produkt Podjavoriny je Bošácka slivovica vyrobená v Bošáckej pálenici v Bošáci.

Ocenenie si plk. v.v. PaedDr. Štefan Bumbál  prevzal z rúk primátora Nového Mesta n. V.  Ing. J. Trstenského, novozvolenej richtárky “Klubu podjavorinských rodákov v Novom Meste n. V”. Ing. V. Vienerovej a richtára “Klubu  Podjavorinských rodákov v Bratislava” Ing. Štefanovica spolu s ďalšími významnými osobnosťami regiónu pánom D. Fridrichom, bývalým vedúcim pracovníkom Chirany Stará Turá, paňou M. Lacovou pracovníčkou ZUŠ Stará Turá, pánom E. Klimentom hudobníkom a skladateľom, pánom prof. MUDr. Jánom Riečanským a pánom prof. Vlad. Černušákom.

Plk. v.v. PaedDr. Štefan Bumbál je podjavorinským rodákom. Vyrastal v Krajnom v rodine maloroľníka a ako absolvent ZŠ sa prihlásil do vojenského gymnázia J. Žišku z Trocnova. Po úspešnej maturitnej skúške a po absolvovaní dvojročného Pechotného učilišťa v Lipníku n. Bečvou, preberá v hodnosti poručík strážnu čatu na letisku v Piešťanoch. Po dvoch rokoch velí technickej rote a súčasne vykonáva funkciu správcu letiska. Po troch rokoch je prevelený k Spojovaciemu učilišťu N. Mesto n. V. na funkciu školskej čaty.

Jeho život, nielen vo vojenskej rovnošate, ale aj v spojení s miestom bydliska – Novým Mestom n. V., je prepletením neustáleho získávania nových poznatkov v práci s ľuďmi, s túžbou získať čo najviac  teoretických poznatkov o práci v odbornosti, ktorú vykonáva.

Keď bol ustanovený do funkcie veliteľa čaty žiakov spojovacieho učilišťa, ihneď požiadal o diaľkové štúdium na Spojovacom učilišti. Neskoršie  je ustanovený do funkcie učiteľa ručného a strojného obrábania  a preto si večerne zvyšuje svoje odborné vzdelanie na SPŠS v Novom Meste n. V. Pochopil, že pre svoju kariéru vojaka je nutné doplniť si svoje vzdelanie vysokoškolským štúdiom a preto nastupuje na diaľkové štúdium Pedagogickej fakulty v Nitre, ktorú úspešne končí štátnymi skúškami a neskoršie, po dvojročnom pokračovaní štúdia, získava titul „PaedDr.“.

Jeho záľubou bola vždy streľba z ručných zbraní. Bol dlhoročným vedúcim trénerom streleckého športu zo vzduchových a malokalibrových zbraní. Bolo len otázkou času, kedy sa jeho záľuba spojí s verejne prospešnou prácou v spoločenskej organizácií Zväzarmu a neskoršie i so Slovenským a Českým streleckým zväzom. Mnohí jeho zverenci, ktorých viedol k systematičnosti, húževnatosti a vytrvalosti, pracovali na sebe ďalej a stali sa reprezentantmi streleckých družstiev armády a SR. Na stránkach nášho zväzu môžeme čítať jeho úspechy v reprezentácií nášho Zväzu vojakov SR nielen na kolbištiach našich klubov, ale aj v zahraničí Rakúsku, či v Českej republike.

Vo verejnom živote pracoval 18 rokov ako poslanec vtedajšieho MsNV v N. Meste n. V. v komisii verejného poriadku, neskoršie ako predseda protialkoholického mestského zboru a krátky čas v komisií životného prostredia.

Jeho verejne prospešná činnosť je i naďalej náplňou jeho života. Najprv pracuje ako člen Rady Klubu ZV SR v N. Meste n. V a v súčasnosti je jej predsedom. Je dlhoročným členom Obl.V SZPB podjavorinsko-podbradlanského regiónu v N. Meste n. V. Na stredných a základných školách sa delí so svojimi zážitkami 10-11 ročného chlapca z II. SV a SNP.

Stručný výťah z jeho života v regióne Podjavoriny, svedčí o tom, že sa dokáže pre svoji činnosť zanietiť a vykonáva ju s radosťou. Veril vždy v človeka a stavia najmä na jeho dobrých charakterových vlastnostiach. Rád pomáha druhým. Presvedčili sme sa, že jeho činnosť – vojaka, veliteľa, učiteľa, poslanca, športovca, trénera ako aj verejného činiteľa je rozsiahla a je podporená i jeho rodinným zázemím. Ako sám hovorí – bez svojej rodiny by to nikdy nezvládol. S neúspechmi, či nezdarmi sa dokázal popasovať a po určitom čase sa s nimi i vyrovnať. Svoj optimizmus nachádza vo vyváženosti duševnej práce s prácou fyzickou.

O udelení ocenenia “Významná osobnosť Podjavoriny”, ktoré spoločne navrhli Rada klubu ZV SR N. Mesto n.V. a OblV SZPB v N. Meste n. V.,  sme sa dozvedeli na našom výročnom rokovaní Klubu a svojim spontánnym potleskom sme vyslovili srdečné blahoželanie.
Ocenenie je v správnych rukách.

Napísal J. Putirka

Fotografie: P. Kováč

Po smutnej správe o úmrtí najtaršieho žijúceho slovenského generálmajora J. S. Strculu, žiaľ musíme oznámiť úmrtie brig. gen. v.v. Ing. Ivana Institorisa    9. 2. 1914  - 14. 1. 2012.

Narodil sa v obci Hybe. Bol absolventom Hodžovho štátneho reálneho gymnázia v Liptovskom Mikuláši, Masarykovho štátneho reálneho gymnázia a Československej štátnej pedagogickej akadémie v Bratislave. Od r. 1934 pôsobil na rôznych meštianskych školách. Do armády Slovenského štátu ho povolali v roku 1940. Slúžil ako dôstojník z povolania u spojovacieho práporu 1. v Novom Meste nad Váhom a ako dôstojník z povolania u poľných jednotiek v „Rýchlej divízii“ na východnom fronte. V roku 1942 sa s jednotkou rýchlej divízie dostal na územie Ukrajiny. Na východnom fronte bol zranený a ochorel na maláriu. Po vyliečení pôsobil v slovenskej armáde najskôr v Novom Meste nad Váhom Bol taktiež veliteľ telegrafického práporu 1. Československej armády na Slovensku a na šifrovacom oddelení spravodajského odboru ministerstva národnej obrany. V ilegálnom odboji s rozličnými peripetiami zabezpečoval i rádiové spojenie vedenia slovenského odboja s londýnskym ministerstvom obrany ČSR. Po vypuknutí povstania sa stal veliteľom telegrafného práporu, ktorý zabezpečoval spojenie na celom oslobodenom území a zabezpečoval spojenie aj so zahraničím. 31.októbra 1944 ho zajali a transportovali do väznice v Trnave. V januári 1945, keď už bol front za humnami a aj orgány Tisovho štátu pomaly začali obracať kabáty, prepustili I. Institorisa z vyšetrovacej väzby. Mal sa pravidelne hlásiť na polícii a čakať na vojenský súd. Samozrejme, okamžite túto možnosť využil a až do konca vojny sa skrýval po pivniciach a povalách v Bratislave. Po vojne slúžil u spojovacieho vojska. Náčelníkom spojovacieho učilišťa v Novom Meste nad Váhom bol v r. 1950 – 1954.  Brigádny generál Ivan Institoris po vyhodení z armády v r. 1960 a po vylúčení z Komunistickej strany pôsobil opäť ako učiteľ. Okrem vojnových stykov so západom si našli zámienku v tom, že nedokázal vplývať na manželku, aby sa vzdala náboženstva. Bol stredoškolským profesorom a zástupcom riaditeľa na Strednej priemyselnej škole strojníckej, učiteľom na Poľnohospodárskom učilišti, poslancom a členom Rady Mestského národného výboru v Novom Meste nad Váhom bol v r. 1960 – 1977. Ako nestraník sa intenzívne venoval práci v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov. Po vymenovaní do generálskej hodnosti neskrýval radosť, že na Slovensku nezabúdajú na tých, čo cez vojnu vedeli, kde je ich miesto a mali dosť guráže, aby bojovali proti zlu. 7. mája 2004 prezident Rudolf Schuster vymenoval plukovníka vo výslužbe Ing. Ivana Institorisa do hodnosti brigádneho generála.

Česť jeho pamiatke.

Pohreb zosnulého bude 18. januára 2012 o 14.00 hod. v dome smútku v Novom Meste nad Váhom

Autor: Josef Putirka, 15. 1. 2012.

Zomrel najstarší slovenský generál

Novým náčelníkom Generálneho štábu je generálmajor Peter VOJTEK (53).

Funkciu mu po siedmich rokoch Ľubomír Bulík odovzdával s konštatovaním, že v armáde sa od rozpadu federácie  nič zásadné nemodernizovalo. „Situácia dozrela do stavu, že som si povedal, že nastal najvhodnejší okamih na odchod, aby som len o čosi neskôr nekončil úplne demotivovaný a znechutený“, povedal Bulík.

Nový náčelník za kľúčovú úlohu označil modernizáciu vybavenia, želá si tiež, aby mali ozbrojené sily v budúcnosti väčšie slovo pri rozhodovaní na ministerstve obrany. Spokojný je s tým, ako sa darí zvyšovať profesionalitu vojakov.

Genmjr. Vojtek preberá funkciu z miesta NŠ pre podporu operácií na GŠ. Má bohaté vojenské-odborné skúsenosti. Pochádza z Komárna, je absolventom vojenských škôl vrátane VAAZ Brno a akadémie GŠ v Hamburgu. Prešiel takmer všetkými veliteľskými a štábnymi funkciami v posádkach ČR a SR. Okrem funkcie ZV plrb v Pezinku a veliteľa plrb v Nitre si my, bývalí spolubojovníci spomíname  na jeho náročnosť pri pôsobení vo funkciách v Inšpekcii MO SR v rokoch 1994 – 2002.

Je členom Klubu generálov SR a členom nášho Zväzu vojakov SR.

Ústredná rada ZV SR Vám p. generál úprimne blahoželá k ustanoveniu do funkcie NGŠ a uisťujeme Vás, že budete mať našu podporu aj pri tých najnáročnejších rozhodovaniach.

Asi desaťtisíc vojakov 1. svetovej vojny zahynulo v lavínach

Naši prastarí otcovia nebojovali iba na Piave, ale aj v Dolomitoch. Pri túrach v tomto skvostnom pohorí nájdeme aj mnohé pamiatky na Prvú svetovú vojnu.

Dolomity určite patria k najkrajším alpským pohoriam. V týchto dňoch do nich smerujú najmä lyžiari, ktorých lákajú desiatky vlekov a perfektne upravené zjazdovky od ľahkých až po také, na ktoré sa môžu odvážiť len skutoční lyžiarski majstri.

Rušno je v Dolomitoch samozrejme aj v letnej časti roka. Môžeme sa vybrať na ľahkú prechádzku, ktorá nás odmení fantastickými výhľadmi na dolomitové štíty a veže, ale aj stretnutiami s unikátnou flórou, ktorá sa miestami dodnes zachovala, ale zdatnejší turisti, ktorí majú skúsenosti s pohybom vo vysokohorskom teréne, sa môžu rozhodnúť aj pre náročné túry, dokonca aj na tie najvyššie štíty s kolmými stenami, vrátane najvyššieho vrchu Marmolada (3 342 m n. m.), na ktorého severnej strane je neveľký a jediný ľadovec v Dolomitoch.

Za to, že sa môžeme doslova vyšplhať aj na zdanlivo nedostupné štíty, vďačíme vojakom Prvej svetovej vojny. Tí z obranných či útočných dôvodov vybudovali lanami, rebríkmi a kramľami zabezpečené chodníky, ktoré doslova vysekali v tvrdej skale. Miestami v nej vyrúbali chodby, štôlne. Ubytovne si vojaci vysekali aj v ľadovci Marmolady. Väčšina z týchto vzdušných ciest bola po vojne opravená a dnes slúži turistickým návštevníkom. Sú to povestné železné cesty – via ferraty, v nemčine známe pod názvom klettersteig. Turistom je prístupná aj najdlhšia štôlňa Lagazuoi, ktorá má viac ako 1 km. Bez baterky sa však v nej nepohnete.

Prvá svetová vojna v Dolomitoch bola zvláštna.
Cez toto pohorie viedol front rakúsko-uhorských a talianskych vojsk, takže mnohí naši prastarí otcovia nebojovali iba na Piave, ale aj v Dolomitoch. Frontová línia v rokoch 1915 – 1917 sa v podstate nepohla a dodnes ju zhruba kopíruje hranica autonómnej oblasti Južné Tirolsko a vlastného Talianska. Napriek tomu, že ani jedna armáda nezískala prevahu, boli to kruté boje. Dodnes sa rozprávajú legendy o horských vodcoch a horolezcoch, ktorí pred vojnou spolu liezli na jednom lane a potom v nezmyselnom zabíjaní po sebe strieľali a vymýšľali najrôznejšie ľsti, aby zlikvidovali nepriateľské sily. Tak napríklad talianski vojaci dokázali vykopať tunel pod nepriateľské postavenie, do štôlne uložil výbušniny a vyhodili ho do vzduchu. Povestná je aj tvrdosť veliteľov, rovnajúca sa tvrdosti dolomitu. Nie každý vojak našiel v sebe dosť odvahy, aby liezol po kolmých stenách. Trest bol nekompromisný – zastrelenie.

Pred 95 rokmi, 13. decembra 1916, zasiahla do bojov v Dolomitoch príroda. Po prívaloch snehu spadlo niekoľko lavín, ktoré pochovali okolo 10 000 vojakov na oboch stranách. Určite viac mužov na tomto fronte zahynulo kvôli drsných prírodným podmienkam ako guľkou nepriateľa. Navyše ku koncu vojny dochádzali aj potraviny. V jednom článku som sa dočítal, že priemerná váha rakúskeho vojaka v roku 1918 bola len 50 kg!

Túry Dolomitmi nám teda ponúkajú nielen malebné panorámy, ale aj dôvod na tiché zamyslenie sa nad tým, aké zverstvá (zvieratá, prepáčte ten výraz) je schopný človek vykonať. Turistické chodníky vedú k pamätníkom obetí, ale aj k zvyškom kasární, zákopov a ani dnes nie je problém priniesť si ako suvenír zhrdzavenú nábojnicu, kúsok ostnatého drôtu či inú pamiatku na Prvú svetovú vojnu.

Jozef Sliacky, utorok 13. decembra 2011

[Zobraziť s PicLens]

12►

Štátny tajomník Ministerstva obrany SR Róbert Ondrejcsák a náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR generál Ľubomír Bulík sa v bratislavskom Klube MO SR stretli so zástupcami vojakov, ktorí boli po roku 1990 účastníkmi mierových misií a vojenských operácií v zahraničí. Stretnutie korešpondovalo s Dňom veteránov, teda s 11. novembrom.

„Vážim si každého, kto sa zúčastnil na niektorej z vojenských operácií. Chcem zdôrazniť, že každý jeden z vás prispel k tomu, že Slovensko sa stalo hrdou a sebavedomou krajinou, ktorá si plní svoje medzinárodné záväzky. Ďakujem vám…,“ prihovoril sa prítomným štátny tajomník Ondrejcsák. Pripomenul, že slovenské vojačky a vojaci už dve desaťročia pôsobia za hranicami svojej vlasti v medzinárodných vojenských operáciách a misiách. “Táto novodobá vojenská tradícia začala účasťou v koaličnej operácii Púštna búrka v roku 1991. Bolo to prvé pôsobenie Slovenska po boku západných krajín. Od roku 1993, keď vznikla Slovenská republika, vás v takmer troch desiatkach rôznych operácií za hranicami vlasti hrdo slúžilo viac ako 12-tisíc,” uviedol.

Štátny tajomník spomenul aj tých vojakov, ktorí pri plnení svojich povinností v zahraničí položili svoj život. Pamiatku 54 obetí si prítomní uctili minútou ticha.

Už druhý raz boli vybraní slovenskí „mierotvorcovia“ uvedení do Siene slávy. Tento raz to boli nadporučík Richard Podoba (UNFICYP – Cyprus), rotmajster Peter Andreánsky (účastník viacerých misií a iniciátor humanitárnych zbierok), poddôstojník (ISAF – Afganistan – jeho meno sa nezverejňuje) a plukovník v. v. Daniek Kostra (UNPROFOR – krajiny bývalej Juhoslávie).

„Som veľmi rád, že na ministerstve obrany vznikla takáto tradícia. Je to pre nás, ktorí sme slúžili v operáciách medzinárodného krízového manažmentu, veľké zadosťučinenie,“ povedal za všetkých prítomných plukovník Kostra.

V rámci slávnostného programu mala neoficiálnu predpremiéru 15-minútová časť z hodinového televízneho dokumentárneho filmu o živote našich vojakov v Afganistane. Na jeho vzniku sa podieľal Viktor Cicko z Komunikačného a tlačového odboru MO SR. Ukážka sa stretla s veľkým ohlasom. Dokument uvedie TV Markíza v decembri.

MO SR, text: Kelemen