Zväz vojakov SR a Asociácia policajtov vo výslužbe, výsluhoví dôchodcovia pokračujú v boji za svoje práva!

5.12.2012

Generálna prokuratúra SR rozhodla o odložení podnetu najmä na základe štyroch, menej závažných argumentov.

V nádeji na spravodlivosť sme sa obracali na generálnu prokuratúru kvôli zmene zákona o sociálnom zabezpečení výsluhových dôchodcov, ktoré prešlo v parlamente ešte v júni 2012. Dôsledkom zmeny bolo naviazanie valorizácie našich dôchodkov na zvyšovanie platov príslušníkov ozbrojených zložiek.

V praxi to znamenalo, že keďže sa aktívnym policajtom a vojakom nezvyšovali príjmy, na nule zostala aj valorizácia dôchodkov.

Aj naďalej považujeme zmenu za diskriminačnú a nespravodlivú. Upozorňovali sme na nerovnosť medzi občanmi, keď jedným sa dôchodky zvyšovali a druhým nie.

Upozorňovali sme tiež na fakt, že s peniazmi na tohtoročné zvyšovanie dôchodkov sa rátalo aj v rozpočte 2012. Zmena prišla len pár dní pred tým, ako sa malo valorizovať.

„Rešpektujeme právny názor generálnej prokuratúry, ale my máme iný a budeme bojovať ďalej,“ reaguje  Prezident asociácie policajtov vo výslužbe Eduard Pokorný.

Ako dodal, podrobne si preštudujeme dôvody prokuratúry a zvolíme ďalší postup. Na ústavný súd chcú ísť totiž výsluhoví dôchodcovia aj sami. Vyzbierali sme sa na právnickú kanceláriu, ktorá nás zastupuje.

“Ani toto vyjadrenie prokuratúry nič nemení na skutočnosti, že fakty, ktoré sú v návrhu na podanie z našej strany namietané sa zakladajú na pravde a na tom, že došlo k porušeniu zákonov, aj práv občanov Slovenskej Republiky, preto budeme hľadať ďalšie cesty, ako pokračovať ďalej,” reagoval aj prezident Zväzu vojakov Michal Bohunický.

Pochopenie sme našli  pred časom aj v kancelárii prezidenta.  Tá v reakcii na list ÚR ZVSR upozornila, že podľa nového kritéria sa zvyšujú dávky výsluhového zabezpečenia len v tom kalendárnom roku, v ktorom sa zvýšia aj funkčné platy policajtov a vojakov.  „Preto chápeme, že uvedené ustanovenie pociťujete nie len ako nespravodlivé, ale aj ako ustanovenie, ktoré nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,“ píše sa v liste prezidenta.

 

Ďalší postup:

  • Ideme ďalej, pokračujeme v boji za svoje práva.
  • Oznámenie Generálnej prokuratúry SR o odložení podnetu nie je rozhodnutím, a preto nie je napadnuteľné opravným prostriedkom.
  • Oznámenie Generálnej prokuratúry SR obsahuje argumentáciu orgánov SR, s ktorou je potrebné kalkulovať aj pri ďalších úkonoch v predmetnej právnej veci.
  • Na základe doterajších jednaní v predmetnej veci navrhujeme členom aj nečlenom Zväzu pokračovať v úsilí cestou súdu formou individuálnych žalôb výsluhových dôchodcov.
  • Za týmto účelom si dovoľujeme požiadať o potvrdenie záujmu členov Zväzu ako aj nečlenov o začatie konania na súde. Svoj záujem je možné posielať cestou E-mailu na ur@zvazvojakov.sk ako aj komentármi na tomto Webe ZVSR.
  • ÚR ZVSR a APVV bude priebežne zhromažďovať názory a komentáre členov a prispievateľov na webové stránky Zväzu vo vzťahu k obsahu Podnetu Generálnu prokuratúru SR, ako aj Oznámeniu Generálnej prokuratúry SR.

 

ÚR ZVSR     prezident  Ing. Michal Bohunický, plk. v.v.

 

Plné znenie odpovede Generálnej prokuratúry:

 

 

——————————————————————————————

GENERÁLNA PROKURATÚRA SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Štúrova 2, 812 85 Bratislava

Netrestný odbor

GÚs 232/2012-4                                                                 Bratislava 27. novembra 2012

 

Vážený pán

JUDr. Július Jánošík

advokát

P.O.BOX 86

810 05 Bratislava 15

 

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky bolo v období od 9. júla do 26. novembra 2012 doručených celkom 188 podnetov na podanie návrhu podľa § 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, vo veci súladu § 68 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“). Po preskúmaní veci prokuratúra nezistila žiaden dôvod na takýto postup.

Vzhľadom na počet a rôznorodosť námietok obsiahnutých v jednotlivých podaniach, prokuratúra sa v odôvodnení zapodievala len právne relevantnými argumentami, podstata ktorých bola zhrnutá vo Vašom podaní.

K jednotlivým námietkam treba uviesť:

 

K porušeniu čl. 1 ods. 1  ústavy

A. Podávateľ namietal  “Vady legislatívneho procesu” spočívajúce v absencii naplnenia hmotnoprávnych podmienok pre skrátené legislatívne konanie, upravených v ustanovení § 89 zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého sa národná rada môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona len za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody (ods. 1).  O skrátenom legislatívnom konaní môže národná rada rozhodnúť aj vtedy, ak si rozhodnutie Rady bezpečnosti Organizácie Spojených národov o akciách na zabezpečenie medzinárodného mieru a bezpečnosti vydané podľa čl. 41 Charty Organizácie Spojených národov vyžaduje neodkladné prijatie zákona (ods. 2).

 

V danom prípade sa Národná rada Slovenskej republiky  (ďalej len “národná rada”) 20. júna 2012 uzniesla na zákone č. 185/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Návrh zákona podal 17. apríla 2012 poslanec národnej rady Richard Raši. Rozhodnutím národnej rady v prvom čítaní (č. 29 zo 16. mája 2012) bol návrh pridelený na prerokovanie výborom národnej rady, ústavnoprávnemu, pre financie a rozpočet a pre zdravotníctvo.

 

Výbor pre financie a rozpočet uznesením č. 25 z 13. júna 2012 vyjadril svoj súhlas s návrhom poslanca Richarda Rašiho na vydanie ním predloženého zákona a odporučil ho národnej rade schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, pričom v bode 16. prílohy uznesenia navrhol vložiť nový článok týkajúci sa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nasledovne :

 

  1. V § 68 ods. 1 až 7 sa na konci bodka nahrádza čiarkou a pripájajú sa tieto slová: „ak v odseku 13 nie je ustanovené inak.“.
  1. § 68 sa dopĺňa odsekom 13, ktorý znie:

 

„(13) Dávky výsluhového zabezpečenia sa zvyšujú podľa odsekov 1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platy príslušníkov Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, funkčné platy colníkov alebo hodnostné platy profesionálnych vojakov zvyšujú na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0 %. Ak sa funkčné platy, stupnica platových taríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov podľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba poberateľom, ktorí ukončili posledný služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených silách, v ktorom sa uvedené platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým po nich.“

 

Návrh výboru pre financie a rozpočet sa premietol aj do Spločnej správy výborov národnej rady č. 724/2012 z 13. júna 2012, spracovanej  gestorským výborom pre zdravotníctvo, ako bod 68, a to s odporúčaním, aby o tomto bode plénum národnej rady hlasovalo osobitne. Spoločná správa bola spoločným spravodajcom výborov prednesená na 3. schôdzi národnej rady 20. júna 2012, na ktorej  bolo v druhom čítaní o tomto bode hlasované osobitne (hlasovanie č. 33).  Následne bolo hlasované o návrhu na skrátenie lehoty na prerokovanie (hlasovanie č. 35), o pristúpení k tretiemu čítaniu ihneď (hlasovanie č. 40) a o návrhu zákona ako o celku (hlasovanie č. 41). Všetky návrhy boli schválené.

 

Námietka, že zákon bol prijatý v rozpore so zákonom č. 350/1996 Z.z. nie je teda opodstanená, lebo nešlo o skrátené legislatívne konania tak ako ho na mysli ustanovenie § 89, ale o skrátenie jednodňovej lehoty vyplývajúcej z ustanovenia § 84 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého ak v druhom čítaní boli schválené pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy, koná sa tretie čítanie najskôr na druhý deň po ich schválení ( § 83); skôr sa môže konať, ak o tom na návrh gestorského výboru alebo spoločného spravodajcu rozhodne národná rada bez rozpravy.

 

Tomuto výkladu napokon nasvedčuje aj samotné ustanovenie § 89 ods. 3, z ktorého vyplýva, že  v skrátenom legislatívnom konaní sa obmedzenia podľa § 25, § 72 ods. 1, § 74 ods. 2, § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2 a § 86 nepoužijú. V danom legislatívnom procese však všetky uvedené ustanovenia citovaného zákona boli dodržané. Či už to bola 15 dňová lehota na doručenie návrhu zákona pred schôdzou národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie (§ 25 a  § 72 ods. 1), 30 dňová lehota na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch, ktorým bol pridelený (§ 74 ods. 2), 48 hodinová lehota na doručenie spoločnej správy výborov pred rokovaním národnej rady v druhom čítaní (§ 81 ods. 2 a § 83 ods. 4),  alebo postup v zmysle § 86, ktorý bol rovnako dodržaný. Národná rada prerokovala poslanecký návrh zákona  spôsobom, ktorý jej  zákon č. 350/1996 Z.z. umožňoval.

 

Pre úplnosť treba dodať, že na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona sa môže národná rada uzniesť len na návrh vlády. V danom prípade však išlo o návrh zákona poslanca národnej rady.

 

B. Podávateľ namietal  “Prekročenie právomoci NR SR”, pričom bližšie svoju námietku nešpecifikoval. Poukázal na viaceré nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len “ústavného súdu”), avšak v čom došlo k prekročeniu rámca daného ústavou prijatím ustanovenia § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z.z. neuviedol. Z  tohto dôvodu nie je možné na ňu reagovať.

 

C. V tejto časti podávateľ uviedol, že prijatím namietaného ustanovenia § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. došlo k “Porušeniu princípu právnej istoty”. Domnieva sa, že systém valorizácie výsluhových dôchodkov je upravený spôsobom, ktorý založil ich nárok na valorizáciu už od 1. januára 2012, kedy bolo možné určiť priemerný medziročný rast spotrebiteľských cien a medziročný rast priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky vykázaných Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok 2011.

 

S právnym názorom podávateľa nie je možné sa stotožniť.  Z ustanovenia § 68 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., v znení účinnom pred 30. júnom 2012, vyplýva, že výsluhové dôchodky, invalidné výsluhové dôchodky, vdovské výsluhové dôchodky, vdovecké výsluhové dôchodky a sirotské výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do 30. júna príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú od 1. júla príslušného kalendárneho roka v závislosti od priemerného medziročného rastu spotrebiteľských cien a od medziročného rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky vykázaných Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku, ktorým je rok, v ktorom sa zvýšenie týchto dávok vykonáva; výsluhové dávky sa zvyšujú od 1. júla príslušného kalendárneho roka o percento určené ako súčet jednej polovice percenta medziročného rastu spotrebiteľských cien a jednej polovice percenta medziročného rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky zisteného za predchádzajúci kalendárny rok.

 

Citované ustanovenie upravuje  princíp valorizácie výsluhových dávok, podľa ktorého, ak sú splnené objektívne dané skutočnosti nárok ich zvýšenie vzniká 1. júla príslušného kalendárneho roka tým subjektom, ktorí  v príslušnom kalendárnom roku majú ku dňu 30. júna zachovaný nárok na ich výplatu.

 

Novou právnou úpravou bolo toto pravidlo modifikované tak, že princíp založený na medziročnom raste spotrebiteľských cien a od medziročného rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky sa uplatní iba v prípade, ak funkčné platy policajtov a vojakov budú v príslušnom kalendárnom roku zvýšené na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0%.

 

Vzhľadom na to, že novela zákona č. 328/2002 Z.z. nadobudla účinnosť 30. júna 2012, nárok poberateľov výsluhových dávok na ich zvýšenie od 1. júla 2012 sa správne posudzoval podľa právneho predpisu platného a účinného v čase jeho vzniku (1. júla 2012). Znamená to, že ak nastala podmienka  obsiahnutá v ustanovení § 68 ods. 13 citovaného zákona, t.j. že funkčné platy príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície, Národného bezpečnostného úradu, colníkov a hodnostné platy profesionálnych vojakov sa v roku 2012 zvýšili o 0% od 1. januára 2012, základný princíp valorizácie (§ 68 ods. 1 až 7) sa v tomto roku neuplatnil.

 

K námietke podávateľa, že systém zvyšovania výsluhových dávok bol dlhodobo a predvídateľne nadstavený treba uviesť, že súčasná modifikácia zvyšovania výsluhových dávok vychádza v zásade z princípu, ktorý bol určený pre zvyšovanie výsluhových dávok aj v pôvodnom znení zákona č. 328/2002 Z.z. Ustanovenie § 68 ods. 1 citovaného  zákona, v znení  platnom až do 31. decembra 2004, určovalo, že výsluhové príspevky, výsluhové dôchodky, invalidné výsluhové dôchodky, vdovské výsluhové dôchodky, vdovecké výsluhové dôchodky a sirotské výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do 30. júna príslušného kalendárneho roka sa zvyšovali  od 1. júla príslušného kalendárneho roka u policajtov  a u profesionálnych vojakov o príslušné percento rastu priemerného služobného platu, resp. priemerného služobného príjmu zisteného za predchádzajúci kalendárny rok.

 

V období od 1. januára 2005 až do 31. decembra 2010,  princíp zvyšovania výsluhových dávok sa rozlišoval z hľadiska subjektov ich poberateľov. Platilo, že u policajtov (od 1. marca 2008 aj u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície a u colníkov) valorizácia vychádzala z priemerného medziročného rastu spotrebiteľských cien a od medziročného rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky. Profesionálnym vojakom boli výsluhové dávky v príslušnom kalendárnom roku aj naďalej zvyšované o príslušné percento rastu priemerného služobného platu zisteného za predchádzajúci kalendárny rok. K zjednoteniu postupu podľa § 68 ods. 1 citovaného  zákona v znení platnom v súčasnosti, resp. do 29. júna 2012, došlo až od 1. novembra 2011.

 

D. S predchádzujúcou časťou súvisí aj námietka podávateľa týkajúca sa “Nezákonného stanovenie účinnosti zákona”.  Poukazuje ňou na skutočnosť, že zákon č. 185/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj jeho jednotlivé články, nadobudli účinnosť v rozpore s ustanovením  § 3 ods. 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Podľa tohto právneho ustanovenia všeobecne záväzné právne predpisy nadobúdajú účinnosť pätnástym dňom po ich vyhlásení v Zbierke zákonov, ak nie je v nich ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. Ak je to odôvodnené naliehavým všeobecným záujmom, môže sa v právnom predpise výnimočne ustanoviť skorší začiatok jeho účinnosti, najskôr však dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov.

 

Podávateľ sa domnieva, že v danom prípade nebol “prezentovaný ani preukázaný naliehavý všeobecný záujem”, ktorý by odôvodňoval, aby začiatok účinnosti čl. IV zákona (novela zákona č. 328/2001 Z.z.) bol ustanovený inak, ako uplynutím 15 dňovej lehoty od vyhlásenia zákona v Zbierke zákonov. Skorší začiatok účinnosti právneho predpisu určený na deň po jeho zverejnení v Zbierke zákonov považuje za neprimeraný vzhľadom na absenciu zákonom formulovanej podmienky.

 

V prvom rade treba zdôrazniť, že postup, ktorým bol v danom prípade pri určení účinnosti zvolený, neprekračuje medze zákona č. 1/1993 Z.z. Na druhej strane, sám podávateľ poukazuje na uznesenie č. 25 z 13. júna 2012  výboru pre financie a rozpočet, v ktorom boli pozmeňujúce a doplňujúce návrhy výboru odôvodnené. Okrem iných skutočností z neho vyplýva, že opakované výsluhové dávky výsluhového zabezpečenia sú uhrádzané z osobitných účtov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky, Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Slovenskej informačnej služby a Národného bezpečnostného úradu. Príjmami týchto osobitných účtov sú v zásade predovšetkým odvody poistného zo služobných platov policajtov, hasičov, záchranárov, príslušníkov ZVJS, colníkov, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu a vojakov. Vzhľadom na to, že v roku 2011 a 2012 nedošlo k valorizácii služobných platov, avšak valorizácia výsluhových dávok bola zachovaná, vznikli, resp. zvýšili sa rozdiely medzi príjmami a výdavkami osobitných účtov tak, že príjmy týchto účtov nestačia pokryť nároky na výdavky osobitných účtov.

 

V nadväznosti na to výbor pre financie a rozpočet v závere odôvodnenia navrhnutého doplnenia zákona uviedol: “Vzhľadom na deficitný stav osobitných účtov a ich ďalšie očakávané zhoršenie od 1. júla 2012, kedy by sa mali dávky výsluhového zabezpečenia valorizovať o 3,05 %, je potrebné, aby zákon nadobudol účinnosť ešte pred očakávanou valorizáciou. Preto sa navrhuje nadobudnutie jeho účinnosti dňom 30. júna 2012.”

 

Posúdenie opodstatnenosti dôvodov z hľadiska splnenia podmienky naliehavosti všeobecného záujemu pre určenie skoršieho začiatku účinnosti právneho predpisu,  je zaiste aj otázkou pohľadu na ich vecné hodnotenie. Nemožno však prisvedčiť tvrdeniu podávateľa, že žiadne zrejmé dovody v tejto súvislosti neboli uvedené.

 

E. Podávateľ súčasne namietal “Legitímne očakávania – porušenie zmluvného záväzku štátu” spočívajúce v tom, že “zmenou systému výsluhového zabezpečenia, napr. aj v časti valorizácie, štát mení podmienky dohody v čase, keď občania svoj záväzok voči štátu splnili úplne či sčasti.” Uviedol tiež, že aj keď v tomto prípade štát nekonal retroaktívne, neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušil princíp právnej istoty, súčasťou ktorého je aj ochrana legálne nadobudnutých práv ako aj  legitímnych očakávaní.

 

V nadväznosti na to skonštatoval, že “zákonodarca prijatím zákona č. 185/2012 Z.z., účinným dňa 30.06.2012, vylúčil  z uplatňovania systémové riešenie zvyšovania dôchodkových dávok zavedené pri vyplácaní výsluhových dávok už dňa 01. júla 2002 (účinnosť zákona č. 328/2002 Z.z.)”. Vzhľadom na skutočnosť, že vznik nároku na výsluhovú (“dôchodkovú”) dávku sa viaže na splnenie zákonných podmienok, pričom zákonom stanovené pravidlá jej zvýšenia sú podmienené existenciou, resp. trvaním  nároku na výplatu výsluhovej  (“dôchodkovej”) dávky, s ktorou sa “toto zvýšenie” zlučuje, podávateľ má za to, že modifikovať pravidlo valorizácie tak ako to vyplýva z ustanovenia §  68 ods. 13 je v rozpore s ustanovením čl. 39 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (“ďalej len “listina”).

 

Podľa podľa čl. 39  ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Podľa čl. 39 ods. 3 ústavy a čl. 30 ods. 3 listiny podrobnosti o tomto práve ustanoví zákon.

 

Citované články garantujú právo občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ktorých sa občan v súlade s čl. 39 ods. 3, ako aj čl. 51 ods. 1 ústavy, môže domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Osobný rozsah tohto práva sa vzťahuje na fyzické osoby zúčastnené na sociálnom poistení.  Sociálne udalosti, na ktoré sa podľa ústavy viaže  sociálne právo na hmotné zabezpečenie, sú staroba, nespôsobilosť na prácu a strata živiteľa. Za starobu sa v zásade považuje stav, resp. také obdobie života občana, keď od neho nemožno objektívne požadovať, aby svoje existenčné potreby zabezpečil vlastnou aktívnou činnosťou, a to vzhľadom na skutočnosť, že zo subjektívneho hľadiska často nie je takejto aktivity schopný. Starnutie ako prirodzený biologický proces je individuálny u každého jednotlivca, pričom zo spoločenského (sociálneho) hľadiska je akceptovaná hranica veku odchodu do starobného dôchodku. Nespôsobilosť na prácu značí  sociálnu situáciu, keď občan nie je spôsobilý zo subjektívnych príčin (avšak objektívne uznaných) zabezpečiť svoje životné potreby vlastnou ekonomickou aktivitou, pričom subjektívne dôvody súvisia  najmä s jeho zdravotným stavom.   Strata živiteľa predpokladá  úmrtie osoby s vyživovacou povinnosťou voči určitému okruhu osôb.

 

Pokiaľ ide o formu a rozsah primeraného hmotného zabezpečenia, tie síce zostávajú na pomerne širokej a voľnej úvahe štátu, avšak za podmienky, že nie je popretý zmysel a účel tohto ústavou garantovaného práva. Na druhej strane, forma a rozsah ústavou garantovaného práva nezávisí od individuálnych predstáv a potrieb oprávnených osôb, ale od spoločnosťou akceptovateľného hodnotenia otázky, ktoré životné podmienky sú primerané a ktoré opatrenia sú nevyhnutné na ich zabezpečenie. Pritom primeranosť neustanovuje kvantitatívne meradlo, ale vzťah k predchádzajúcej úrovni, ktorú mal občan pred “štádiom” staroby alebo predtým, ako došlo k nespôsobilosti na prácu alebo k strate živiteľa.

 

Vychádzajúc z uvedeného, pri riešení súladu namietaných ustanovení s ústavou sú podstatné najmä dva aspekty.  V prvom  rade je potrebné  vychádzať z osobného rozsahu sociálneho práva upraveného v čl. 39 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti treba vziať do úvahy, že zákonom č. 328/2002 Z.z. bol vytvorený autonómny systém sociálneho zabezpečenia, ktorého základné  princípy sú zásadne odlišné od princípov, na ktorých je založený všeobecný systém sociálneho zabezpečenia upravený zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

 

Zmyslom uzákonenie sociálneho zabezpečenia policajtov a profesionálnych vojakov spolu s uzákonením ich služobných pomerov, služobných platov a služobných príjmov, včítane ich materiálneho zabezpečenia, bolo vytvoriť základné motivačné, stimulačné a garančné faktory pre výkon profesionálnej služby prihliadajúc na všetky nároky s ňou súvisiace. V súlade s definovaným cieľom, zákon upravil základné oblasti sociálneho zabespečenia policajtov a vojakov, ktoré bolo potrebné riešiť odchylne od  všeobecnej úpravy, a to zabezpečenie počas dočasnej neschopnosti vykonávať službu zo zdravotných dôvodov (nemocenské zabezpečenie a úrazové zabezpečenie), zabezpečenie počas trvalej, resp. dlhodobej neschopnosti vykonávať túto službu (výsluhové zabezpečenie), ako aj osobitosti týkajúce sa zabezpečenia členov ich rodín.

 

Zákon síce zachováva princípy sociálneho poistenia, avšak za súčasnej vecnej samostatnosti a organizačnej nezávislosti na všeobecnom dávkovom systéme nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, od ktorého sa zásadne líši predovšetkým tým, že rozhodujúcimi skutočnosťami pre nárok na dávky a ich výšku sú len doba služby v ozbrojených zboroch a ozbrojených silách a kvalifikovaný služobný plat dosiahnutý v období pred vznikom zákonom ustanovenej sociálnej udalosti. Uplatňuje sa v ňom teda výlučne  princíp výsluhy, podstatou ktorého je kompenzácia straty alebo zníženia spôsobilosti na výkon služby bez ohľadu na vek.

 

Táto skutočnosť je premietnutá v zákone č. 328/2002 Z.z., napríklad v § 38 ods. 1 upravujúceho podmienky nároku na výsluhový dôchodok, podľa ktorého policajt a profesionálny vojak, ktorému sa skončil služobný pomer, má nárok na výsluhový dôchodok, ak služobný pomer trval najmenej 15 rokov. Výška výsluhového dôchodku určená podľa pravidiel určených v § 39 a 60 tohto zákona predstavuje  30% základu (kvalifikovaného služobného platu) až 60% základu (kvalifikovaného služobného platu) a výsluhovému dôchodcovi patrí od skončenia služobného pomeru doživotne.  S výnimkou ustanovení § 38 ods. 3 a 4, na priznanie tejto  výsluhovej dávky a jej trvanie nie je dovŕšenie veku potrebného na nárok na starobný dôchodok rozhodujúce. Nárok na výsluhový dôchodok tak reálne môže vzniknúť i občanovi vo veku 33, v ktorom mu rozhodne neprislúcha dovolávať  sa ústavou garantovaného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. V rámci spoločnosti tak výsluhoví dôchodcovia predstavujú skupinu osôb, ktorá je z hľadiska veku veľmi rozmanitá a ani zďaleka nereprezentuje osoby, u ktorých nastala sociálna situácia predpokladaná v čl. 39 ods. 1 ústavy. Preto z tohto hľadiska namietať nesúlad ustanovenie § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z.z. s ústavou, považuje prokuratúra v princípe  za nenáležité.

 

Napokon to možno dokumentovať aj jedným z príkladov vyplývajúcich z obsahu príloh pripojených k podnetom viacerých podávateľov. V konkrétnom prípade bol v roku 2012 rozhodnutím príslušného orgánu sociálneho zabezpečenia priznaný občanovi výsluhový dôchodok v zmysle zákona č. 328/2002 Z.z. vo výške  1497,93 €. Vzhľadom na to, že išlo o občana narodeneného v roku 1960, dávka výsluhového zabezpečenia mu bola priznaná vo veku 50 rokov, pričom vek potrebný na vznik nároku na starobný dôchodok zo všeobecného systému bol 62 rokov. Ide teda o občan u ktorého možno ešte reálne predpokladať dispozíciu pracovnej alebo ekonomickej aktivity. V prípade, že tento občan bude vyvíjať ekonomické aktivity, ktoré by mu zakladali účasť na dôchodkovom poistení až do dovŕšenia 65 roku života, vznikne mu nárok na starobný dôchodok aj zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia. Ak by však aj nepracoval a doživotne by poberal výlučne výsluhový dôchodok, vo veku 50 rokov zaiste nemôžu byť naplnené podmienky  vymedzujúce osobný rozsah sociálneho práva požívajúceho ochranu v zmysle čl. 39 ods. 1 ústavy.

 

Objektívne však treba uviesť, že nezanedbateľnú množinu poberateľov dávok výsluhového zabezpečenia tvoria občania, na ktorých sa, či už z dôvodu veku alebo pre inú sociálnu situáciu, vzťahuje ústavou garantované právo na primerané hmotné zabezpečenie. V spojitosti s touto skupinou poberateľov výsluhových dávok,  pri posudzovaní súladu namietaných ustanovení s ústavou, treba vychádzať z pohľadu druhého relevantného aspektu, a tou je primeranosť. Systém sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov je založený na priebežnom financovaní dávok a služieb sociálneho zabezpečenia, ktorý vychádza v prvom rade z odvádzaného poistného na nemocenské zabezpečenie a výsluhové zabezpečenie, uhrádzané  policajtmi a profesionálnymi vojakmi, ich zamestnávateľmi a štátom. Uvedené poistné je kumulované na osobitných účtoch príslušných ministerstiev. Súčasne je zabezpečená organizačná samostatnosť sociálneho zabezpečenia policajtov a profesionálnych vojakov a jeho nezávislosť na Sociálnej poisťovni aj tým, že nositeľmi sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov sú samostatné úrady, a to Úrad sociálneho zabezpečenia ministerstva a  Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, do pôsobnosti ktorých patria veci sociálneho zabezpečenia.

 

Hoci samostatný sociálny systém vojakov a policajtov nadobudol účinnosť v roku 2002, nadväzoval na predchádzajúce sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov (vojakov z povolania) na Slovensku a v bývalom Československu, ktoré bolo vždy riešené osobitne. Či už išlo o samostatné zákony (napríklad zákon č. 32/1957 Zb. o nemocenskej starostlivosti v ozbrojených silách v znení neskorších predpisov, zákon č.76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov, zákon č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov) alebo o samostatné časti v rámci zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.

 

Profesionálnym vojakom, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov i pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z. bol v porovnaní s ostatnými občanmi, priznaný iný širší rozsah  sociálneho a nemocenského zabezpečenia. Niet pochybností o tom, že takáto úprava bola aj je vecne správna, lebo zohľadňuje sociálne udalosti v živote policajtov a profesionálnych vojakov a príslušníkov ich rodín, ktoré vyplývajú zo špecifických dôsledkov služby v ozbrojených zboroch a ozbrojených silách. Na druhej strane výsluhové dávky sú kvantitatívne nepochybne na inej úrovni ako dávky poistencov všeobecného systému sociálneho poistenia. Znamená to, že zmenou valorizačného mechanizmu nebol porušený princíp primeranosti hmotného zabezpečenia, lebo v žiadnom prípade nedošlo k ohrozeniu ich sociálneho statusu, ktorý v porovnaní so sociálnym statusom poberateľov obdobných dávok priznaných zo všeobecného systému sociálneho poistenia, je výhodnejší.

 

V nadväznosti na to treba vziať do úvahy uzavretosť autonómneho systému, ktorý, vzhľadom na pozastavené zvyšovanie kvalifikovaných služobných platov, trpí nedostatočnosťou finančných zdrojov, práve v dôsledku zníženia jeho príjmov. Preto pojem primeranosť treba vykladať nielen  z hľadiska nárokov a potrieb subjektov sociálneho práva, ale aj z hľadiska možností garanta tohto práva, teda štátu. Pojem primerane má zabezpečiť synergické pôsobenie viacerých faktorov. Preto hmotné zabezpečenie je možné  poskytovať len v takom rozsahu, ktorý zodpovedá (je primeraný) stavu verejných financií a národného hospodárstva. V opačnom prípade môže nevyváženosť systému pôsobiť kotraproduktívne a v konenčnom dôsledku môže mať za následok ohrozenie už existujúcich a priznaných nárokov.

 

Z vyššie uvedených dôvodov prokuratúra dospela k záveru, že prijatím zákona č. 185/2012 Z.z. nedošlo k porušeniu princípov právneho štátu, najmä princípu zachovania legitímnych očakávaní  v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy. Zároveň uvedená právna norma neporušuje ani čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1  listiny garantujúceho  sociálne  práva občanom.

 

II.  K porušeniu čl. 12 ods. 2  a čl. 13  ods. 3 ústavy

 

K námietke podávateľa, zhrnutej v častiach s označeniami A. “Nároková a personálna diskriminácia”, B. “Systém valorizácie výsluhových dávok”, C. “Rozpočtová diskriminácia”,  v ktorých poukazuje na diskrimináciu výsluhových dôchodcov vo vzťahu k starobným dôchodcom, nepovažuje prokuratúra za potrebné vôbec sa bližšie vyjadrovať. V predchádzajúcej časti bolo obšírne uvedené, že sociálneho práva garantovaného čl. 39  ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 39 ods. 3, ako aj čl. 51 ods. 1 ústavy). Podrobne bola popísaná existenciu a princípy fungovania dvoch autonómnych, na sebe nezávislých systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré náš právny poriadok v súlade s ústavou upravuje. Preto je bezpredmetné zapodievať sa otázkou diskriminácie skupín osôb spočívajúcej v rozdieloch  dvoch neporovnateľných sústav.

 

 

III.  K porušeniu čl. 39 ústavy a čl. 30 listiny

 

A. Podávateľ v tejto časti namietal porušenie práva na “Primerané hmotné zabezpečenie”. Vzhľadom na skutočnosť, že otázkou možného porušeniu čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny sa prokuratúra podrobne zaoberala v rámci námietky v bode I. k porušenia čl. 1 ods. 1  ústavy v časti E. “Legitímne očakávania – porušenie zmluvného záväzku štátu”, je potrebné odvolať sa na argumenty v nej obsiahnuté.

 

B. Námietky v časti “Dodatočná diskriminácia” poukazujú na ustanovnie § 94 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z., podľa ktorého na úhradu rozdielov medzi príjmami osobitného účtu a výdavkami osobitného účtu sa poskytnú príspevky z rozpočtu ministerstva. Podávateľ podnetu má za to, že,  ak v systéme sociálneho zabezpečenia vznikol schodok, štát vec nemal riešiť zmenou prncípu valorizácie výsluhových dávok, ale mal postupovať v súlade so zákonom a vyrovnať účtovný schodok prostriedkami z účtou príslušných ministerstiev, resp. zo štátneho rozpočtu.

 

V tejto súvislosti treba opätovne pripomenúť uznesenie výboru pre financie a rozpočet, v ktorom je odôvodnený návrh na  doplnenie poslaneckého návrhu zákona. Vyplýva z neho, že osobitné účty príslušných ministerstiev boli už od roku 2010 deficitné, a to z dôvodu zníženia prostriedkov v príjmovej časti ako priameho dôsledku pozastavenej valorizácie služobných platov pri zachovaní valorizácie výsluhových dávok, pričom tento deficit sa prirodzene ďalej  zvyšoval. Je teda zrejmé, že pokiaľ boli jednotlivé účty ministerstiev deficitné, štát musel plniť svoju povinnosť vyplývajúcu z § 94 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. a  výdavkovú časť určenú na úhradu výsluhových dávok musel sanovať. Vzhľadom na všeobecne známe rozpočtové problémy štátu, práve v záujme udržateľnosti systému, bolo nevyhnutné pristúpiť k zmene vylorizačného mechanizmu, lebo pri ďaľšom znižovaní príjmov (nezvyšovanie služobných platov) a súčasnom zvýšení  výsluhových dávok, by  sanačná povinnosť štátu mohla dosiahnúť neúnosnú mieru.

 

IV. Pre úplnosť  je potrebné osobitne sa vyjadriť ešte k obsahovo inej, ale veľmi často v podnetoch uvádzanej námietke, k  porušeniu princípu právneho štátu. Podávatelia ňou opakovane námietali, že  národná rada porušením pravidiel zákonodarného procesu pri prerokovaní legislatívneho materiálu, sa uzniesla na zákone, ktorý z hľadiska jeho “formálnej kvality” nie je  v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.  Porušenie pravidiel v danom prípade spočívajú v tom, že do poslaneckého návrhu zákona (č. 185/2012 Z.z.), ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý sa pôvodne vecne týkal výlučne oblasti zdravotníctva,  bol včlenený (doplnený) návrh na zmenu a doplnenie zákona č. 328/2002 Z.z., a teda zjavne s legislatívnou predlohou nesúvisel. Podávatelia v tejto spojitosti poukázali na pomerne rozsiahlu judikatúru, najmä Ústavného súdu Českej republiky.

 

Nepochybne treba akceptovať skutočnosť, že článok IV. zákona č. 185/2012 Z.z., týkajúci sa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, skutočne spĺňa atribúty tzv. “prílepku” zákona, lebo návrhom na doplnenie zákona č. 185/2012 Z.z. bola do poslaneckého návrhu v oblasti zdravotníctva pridružená zmena právnej úpravy v úplne inej oblasti spoločenských vzťahov (zmena princípu valorizácie výsluhových dávok sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov).

 

Na druhej strane nemožno prehliadnúť, že takáto legislatívna prax je pomerne bežná, aj keď rozhodne nie žiaduca. Vychádza pritom najmä z možnosti vyplývajúcej z Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (schválené uznesením Národnej rady Slovenskej republiky z 18. decembra 1996 č. 519 v Zbierke zákonov pod č. 19/1997 Z. z.), ako aj zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.

 

V zmysle čl. 11 ods. 2 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov ak sa má výnimočne jedným zákonom priamo novelizovať viac zákonov, každý zákon sa novelizuje osobitným článkom. Uvedené pravidlo nevylučuje priamu novelizáciu viacerých zákonov, podmieňuje to však výnimočnosťou situácie a osobitným článkom. V tomto ohľade z formálno právneho hľadiska by bolo možné konštatovať, že podmienky dodržané boli. Navyše, doplnenie návrhu zákona o nový článok IV. bol spoločným spravodajcom prednesený v druhom čítaní, v rámci ktorého sa poslanci mohli k nemu v rozprave regulárne vyjadriť, pričom o tomto bode bolo  hlasované osobitne.

 

S prihliadnutím na závery predchádzajúcich častí tohto vybavenia, v ktorých bolo opakovane konštatované, že posudzovaná právna norma nevybočuje z rámca ústavných medzí, porušenie “formálnej kvality” právnej normy ako jediný dôvod na podanie nárhu podľa § 37 a nasl.  zákona č. 38/1993 Z.z., nemožno považovať za  rozhodujúci. Pri súčasnej absencii nedostatkov “materiálnej kvality” prijatej právnej normy (nesúladu § 68 zákona č. 328/2002 Z.z. s ústavou), len samotné nedodržanie zákonodarného procesu, by bolo možné vnímať ako obzvlášť formalistický prístup, preto s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, aj túto námietku bolo nutné posúdiť ako neopodstatnenú.

 

S poukazom na uvedené skutočnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky všetky podnety pre ich nedôvodnosť odložila.

 

JUDr. Terézia Triznová prokurátorka

 

 

Počet komentárov: 51 k “GP to vzdala!”

  • Ing.Eduard Kereszteši:

    Touto cestou chcem poďakovať pánovi Ing . Pavlovi Badovi ,za pozitívnu informáciu a lepšiu orientáciu v dianí ohľadom našej nevalorizácie. Vďaka

Napísať komentár