5. mája 2012 sa dožil plk. v.v. Dionýz Chajma 90^tich rokov.

Ej pošibal Čas …

Ej pošibal Čas

koníčky bujné, divé

a to sú tie naša rôčky striebrosivé.

Hladkáme ich,

krájame ako chlieb voňavý

s kôrkou žitia korením.

Maľujeme na ne farby dúhy jarí, zím.

Na stôl plný lásky ich kladieme

a potichu tajnú slzičku zatrieme

Margita Chajmová

Keď som prišiel v apríli na pravidelné rokovanie rady klubu prekvapila ma prítomnosť D. Chajmu. Zveril sa so svojim pocitom odovzdať nám čo najviac zo svojich životných skúseností. Dohodli sme sa, že sa v máji spolu stretneme a spoločne i s jeho manželkou zaspomíname. Slovo dalo slovo a ja spolu s predsedom klubu plk. v.v. PaedDr. Štefanom Bumbálom sme navštívili jubilanta doma.

Ja osobne pri stretnutí so staršími mám pocit pokory pred ich vekom, životnou múdrosťou – skúsenosťami. Pripravil som si niekoľko otázok, ale nebolo treba ich klásť. Debata sa voľne rozvinula a pridala sa samozrejme i manželka Margita Chajmová.

„Vitajte,“ boli jeho prvé slová a bolo z nich cítiť radosť a potešenie. „Poďte, ukážem vám svoje kráľovstvo.“  Vošli sme do bývalej detskej izbičky – teraz jeho pracovne. Hneď  sme mohli usúdiť, čo naplňuje jeho samého v tak vysokom veku a čo je „motorom“ jeho krásneho veku. Modely lietadiel, štetce, obrázky – originály kreslené uhlom, akvarelmi, zošity, zložky s nákresmi modelov lietadiel, rakiet,  fotografia mladého vojaka v uniforme. „Tak som vyzeral v štyridsiatom štvrtom po absolvovaní leteckej školy  v Trenčíne.“

„Narodil som sa dvadsiatom druhom roku v Žarnovici. Otec bol remeselník. Ako desať ročný ma stretlo životné šťastie. Ochorel som na záškrt a vtedy na Slovensku nebolo proti tejto chorobe lieku. Zachránil ma lekár, ktorý mi pokusne za veľký peniaz pichol injekciu. Denne ma kontroloval a navyše ma po uzdravení poslal na liečbu do Chorvátska (ostrov KRK)- poukaz som dostal od ČSČK.

Ako malý šesťročný som obdivoval na železničnej stanici lokomotívy, ich pohyb konštrukciu. Jedna susedka môjmu otcovi predpovedala, že bude zo mňa inžinier. Od desiatich rokov som sa venoval leteckému modelárstvu, od 14 rokov, keď prišli do módy rádia – krištálky a staval som batériové rádio prijímače na spätnú väzbu. Všetky záľuby ma viedli k naplneniu môjho cieľa – venovať sa vždy tomu novému, pokrokovému.

Chodil som na meštiansku školu a potom mi chcel ocko dať do vienka remeslo a tak som sa začal učiť  v podnikovej škole SANDRIK vyrábať výrobky z drahých kovov. Škola bola v Horných Hámroch a vstával som o štvrtej ráno, aby som bol o šiestej v zamestnaní. Stále som túžil chodiť na priemyslovku.

Keď sa uvoľnilo miesto učenia za strojného zámočníka hneď som prestúpil a snažil sa dostať na štúdium priemyselnej školy. Tri roky som sa tam nedostal. Moja žiadosť bola vždy vrátená s negatívnym vyjadrením. Pravda nebol som členom organizácie Hlinková mládež. Ale pri výzve z rádia som sa dozvedel, že je možné študovať na leteckej škole v Trenčíne. Zaúžil som tak ako snáď každý  mladá chlapec byť pilotom.  Vo vojenskej nemocnici mi však oznámili, že nie som spôsobilý absolvovať výcvik pilota. Moja voľba bolo stať sa leteckým mechanikom. Školu som ukončil v Tr. Biskupiciach r. 1944 a bol som vyradený ako desiatnik. Nastúpil som k útvaru na letisku Tri duby. Tam ma zastihlo SNP a škola sa do povstania zapojila. Plnil som úlohu obrany proti vzdušným výsadkom Nemeckých vojsk.

S jednou skupinkou snáď prieskumníkov som sa stretol,  ale som ich poslal na inú stranu, všelijako som rukami vysvetľoval, že dávam pozor či tu nie sú partizáni.

Po neúspechu povstania prišlo rozhodnutie zapojiť sa do oslobodzovacieho boja v zahraničí. A tak som 13. októbra 1944 prelet s ostatnými cez Nemecko-sovietsky front. Konkrétne zážitky z vojny – hlavne pri oslobodzovaní Československa som opísal, v mojom článku ktorý vyšiel na webovej stránke ZV SR 15. februára minulého roka pod názvom Spomienky na zahraničný odboj.

Koncom oslobodzovania som ochorel na zápal pľúc (v Poľsku). Po vyliečení ma ruský lekár poslal na röntgen a zistili mi skôrnatenie pľúcnych hrotov. ,Vam náda idti v TÁTRY, – bol jeho záver. Po oslobodení Popradu kde bol pluk čs as a zdravotná komisia ma zaradili do spojovacieho učilišťa v Poprade. Potom nás premiestnili do Ružomberka. Dostal starol som sa ako výkonný rotmajster o spojovacích mechanikov. (Našiel som náhodne v kasárňach mučiareň, ktorú predošlí Nemci mučili povstalcov a ich hroby boli v kasárňach masovom hrobe.) V 45^tom roku sme boli dislokovaní do Nového Mesta n/V, kde bolo založené vojenské spojovacie učilište.“ „Spoznali sme sa v predajni, v Žarnovici, kde som bola pokladníčkou. Dionýz sa za mnou prišiel poradiť, aké si má kúpiť toaletné mydlo, aby bolo dostatočne voňavé. Po čase mi napísal, že pekne vonia, že  príde si kúpiť nové. Po svadbe  začalo i naše putovanie po ČS útvaroch,“ – zapája sa do diskusie manželka a pokračuje:   „ V 47^mom sme sa presťahovali do Olomouca kde bolo založené spojovacie učilište špecialistov letectva.“  A manželka pokračuje: „Dve deti dcéra a neskoršie syn sa narodili v Olomouci.“   Dionýz pokračuje: „V 50^om roku som bol prevelený z  Olomouca do Prahy a po  roku do Milovíc a odtiaľ do Žatca. A napokon som r. 57 prišiel opäť do Nového Mesta n/V  kde sa v podstate vrátilo spojovacie učilište a manželka s deťmi prišla za mnou až skoro po dvoch rokoch. To som dostal byt na priblíženie v Piešťanoch. Nastúpil som ako učiteľ  organizácie spojenia a taktiky letectva. Mojimi rukami prešli hlavne modrí – leteckí spojári

a neskoršie všetci poslucháči a žiaci spojári ČSĽA.“ A manželka doplňuje: „V Novom Meste, so spojovacou školou sme prežili pokojné i búrkové chvíľky, tak ako keď tečie voda vo Váhu“. „Až do roku 1977 – vtedy som išiel do dôchodku,“ – dodáva Dionýz.

A teraz prišla na rad i jediná moja otázka: – Čomu si sa venoval okrem vyučovacieho procesu?

„Okrem výcviku a vyučovacieho procesu som sa venoval študentom a žiakom v osobnom voľne. Chcel som im odovzdať niečo z mojich záľub, poznatkov a vedomostí, ktoré som spomenul v predošlom. Viedol som krúžok modelárstva leteckého i raketových a vodných modelov. Okrem toho som sa osobne venoval fotografovaniu.

Po ukončení mojej vojenskej služby som viedol krúžok raketových, leteckých i lodných modelárov v Pionierskom dome v Novom Meste n/V.

Stále som sa snažil vzdelávať, pochodil som mnoho prípravných kurzov, ale inžinierom som sa nestal, ale nebanujem. Dokonca i na plukovníka som bol povýšený ministrom obrany SR pánom Kašickým v auguste 2006 na návrh OblV SZPB v Novom Meste n/V.

Keď som sa manželov spýtal na čo veselého, alebo smutného najviac teraz spomínajú, reaguje hneď  paní Chajmová (mimochodom jej záľubou bola vždy literárna tvorba a do činnosti nášho klubu sa svojimi poetickými príspevkami zapája  – jej báseň je úvodom tohto rozhovoru)

„Život vojenský bol pestrý. Deti sa narodili a otec ich videl až po týždni, resp. mesiaci. Na byt sme čakali niekedy viac ako 2 roky. Krásne spomíname na bývanie v Olomouci. Vojenské rodiny žili družne a manželky si pri neprítomnosti svojich manželov, ktorí boli na vojenských cvičeniach, navzájom pomáhali. Silvestra sme oslavovali v sušiarni, bez TV, či rádia a spoločne i s veliteľom útvaru sme sa zabavili a zaspievali si. “

Dionýz dodáva: „A príhod nie je málo sú veselé i smutné… Napríklad pri sťahovaní do Prahy som dostal vojenské vozidlo s vlekom. Na Českomoravskej vysočine, v lese sa odpojila vlečka. Dokonca nás predbehlo jej koleso, ale došli sme ráno o 6.00 som sa mal hlásiť u útvaru, ale museli nám poslať iné vozidlo a ja som nastúpil neskoršie. Vtedy to bolo nepríjemné, no a teraz, s odstupom času nám to príde ako veselá príhoda.

Alebo.. raz som sa vrátil domov a videl som manželku ako perie v detskej vaničke na valche (rumple). Ešte keď som si ju bral, sľúbil som jej, že jej všetko vyrobím, aby sa nemusela namáhať pri domácich prácach. Vyrobil som takú ponornú práčku, ktorá mala tvar veľkého basového reproduktora. Ponoril som „práčku“ do pozinkovanej detskej vaničky a spustil – zvuk ako kaplanova turbína. Po chvíli prišli susedia: ,Čo robíte Chajmovci, jazdíte po byte na motorké…?´

Alebo napríklad som dvakrát havaroval a to raz osobným vozidlom – Octáviou a raz na lietadle, kedy sme  pristávali s odtrhnutým podvozkom. Vždy vlastne išlo o život, ale prežili sme to a to je dobré, dnes je to i humorné.“

Od Chajmovcov sme odchádzali s dobrými pocitmi. I touto cestou im obom prajeme spokojné a radostné chvíľky spoločného manželského života, zdravie a radosť zo svojich detí a vnukov.

 

Text a foto: J. Putirka

Všetky fotografie, ktoré sú vlastnou tvorbou i báseň sú uverejnené so súhlasom autorov – manželov Chajmových.