Archív pre 7. Máj 2012

Dňa 4. mája o 15,00 hod. sa na námestí Slobody v Prievidzi zúčastnili členovia klubu Prievidza kladenia vencov pri príležitosti 67. výročia oslobodenia a ukončenia II. svetovej vojny.

Maturitné stretnutie spolužiakov VSOŠ RVD MARTIN (1968-1972) po 40-tich rokoch.

MARTIN 05.05.2012
Vážené dámy a páni,

vážení prítomní, vojaci a poddôstojníci, práporčíci, nižší a vyšší dôstojníci, a generálmajor, dovoľte mi v mene Vašom i v mene mojom, srdečne privítať na tomto slávnostnom stretnutí aj naše pani učiteľky Mgr. Máriu PODHORÁNYIOVÚ, pani Mgr. Miladu MLÁKOVÚ, pani PhDr. Ľudmilu MAZALOVÚ CSc., pani Magdalénu POTOČIAROVÚ a našich veliteľov Štefana HALMEŠA a Jozefa KOSTERA, a tiež naše manželky, rodinných príslušníkov, a všetkých našich priateľov.
Význam týchto tradičných stretnutí nespočíva iba zápisom v kalendári. Naopak, v jeho motivačnom aspekte sa prelína vôľa a túžba čs. delostrelcov bez rozdielu k územnej príslušnosti, dať sebe i druhým na zreteľ vedomie spolupatričnosti.
Sami sa nestačíme vynačudovať, keď ešte pri nedávnom slávnostnom vyradení rotmajstrov ČSĽA v našej Alma mater – VSOŠ RVD v Martine, sme mali život ešte len pred sebou. Po dnešnom stretnutí však môžeme pomaly začať už bilancovať. To obdobie 40-tich rokov nám všetkým ubehlo akosi priveľmi rýchlo, akoby to bol okamih, divoko a ani sme ho nestihli poriadne užiť. A náš Pavel Procházka má čerstvých 60 rokov.
A načrime aj do histórie. Z písomných záznamov sa nám podarilo zistiť, že práve na Jozefa, na začiatku „pražskej jari“ dňa 19.03.1968 sme sa zúčastnili prijímacích pohovorov na vojenskej škole v Martine. To sme ešte netušili, v akom politickom ovzduší sa ocitneme. Sme bývalí študenti Vojenskej strednej odbornej školy raketového vojska a delostrelectva v Martine, ktorí práve pred 40 rokmi, prežívali zlatý (či svätý) týždeň a začiatkom júna 1972 spracovávali už prvé písomné maturitné práce a odpovedali na otázky pred vojenskou maturitnou komisiou na čele s jej predsedom pplk. Ing. Ludvíkom. Maturovali sme z materinského jazyka a literatúry, z častí strojov a laboratórnych cvičení, technológie a z organizácie a riadenia. Je potešiteľné, že tieto 4 roky štúdia, spoločného vojenského života – v nás vytvorili a upevnili veľmi dobré priateľské vzťahy, ktoré pretrvávajú po 40 rokoch až do dnes. Boli sme pripravení i napriek nepriazni a negatívnym dopadom neskorších spoločensko-politických príkorí, dobre obstáť. Áno, zostali sme nepokorení a hrdí, hoci mnohí z nás mali naozaj neľahký život, pričom sa však zakaždým – typickou bezprostrednosťou a optimizmom nadeleného sebavedomia, s úprimnosťou a írečitou vravou vytešujeme na týchto slávnostných výročiach ukončenia školy.
Naša vďaka patrí predovšetkým našim kantorom, učiteľkám, učiteľom, veliteľom a technikom, nášmu veliteľsko – pedagogickému zboru, ale i tým vzácnym ľuďom, ktorých zdanlivo nebolo „vidieť“, za ich priamosť a múdrosť, za načerpanie vedomostí a skúseností, za nesmiernu ich trpezlivosť pri formovaní pováh, obrusovaní vlastností, a vytváraní kľúčového profilu našich osobností a vtláčaní nezameniteľnej delostreleckej pečate.
Dospievali sme v cudzom prostredí, bez rodičov. Chýbali nám súrodenci, pohodlné rodinné zázemie, či najbližší priatelia. Nabádam Vás k zamysleniu aj nad odvahou našich rodičov, že presne 14 dní (t.j. 336 hodín) po vpáde 5-tich armád VZ do našej vlasti, nás poslali na vojenské štúdium stovky km do neznámeho Martina. Naša vlasť bola doslova hore nohami. Obchody priam vyrabované ako cez vojnu, dostali sme telegramy k nástupu do vojenskej školy a my sme mali odvahu cestovať niekde do neznáma. Na také dlhé, niekoľkoročné odlúčenie od svojich najbližších, nikto z nás nebol pripravený! No, mladí ľudia však majú k sebe vždy blízko. Najmä, ak majú spoločné a ťažké osudy. Spoznali sme sa, pomáhali si, našli dôveru k sebe a nadviazali kamarátske vzťahy, ktoré trvajú dodnes. A o to sú tieto naše delostrelecké putá pevnejšie.
Mesto Martin je známe svojou tradíciou vo vojenskom školstve. Košatý rodostrom delostrelcov nasvedčuje, že niet vojenskej posádky, kde by sme nevkročili. Roztratili sme sa po republikách, ale v žiadnom prípade nestratili. Veľa mladých ľudí tu v Martine získalo odborné vzdelanie a oddalo sa vojenskej službe vlasti, často po celý život. Náš ročník bol príkladom pre slávnostne stretnutia dízlakov, absolventov ďalších ročníkov VSOŠ, RDŠ, DDŠ, ŠDZ, VVVTŠ a pod.

Pri tejto slávnostnej príležitosti si treba však aj spomenúť, že 9 spolužiakov sa nedočkalo tejto chvíle. Zapáľme im sviečku. Medzi nich patrí: rtm. Peter CHREN z Nitry, umrel v roku 1973, rtm. Zdeněk MAZÚR tragicky zahynul v roku 1974 vo VVP Jince, rtm. Ľubomír HYÁNEK z Hvězdonic, tragicky zahynul v roku 1975, npor. Ladislav UHLÍŘ umrel v roku 1994. Tragicky zahynul i Milan ŠMÍD z Plzne, v roku 1997 umrel pplk. Ing. Václav FRIC zo Slaného, v októbri 2001 nám nečakane umrel kpt. Vilém KAMARÁD z Prahy, 04.05.2002 tragicky zahynul Juraj JANČI z Ružomberka, voj. Miroslav PIRNER z Karvinej zomrel 15.11.2005, a naposledy 07.10.2007 zomrel čat. Eduard BÖHME z Martina. Zomrel aj náš výkonný práporčík Pavel BELAN, či plk. Ivan DULA
Medzi nami, žiaľ už nie sú mnohí naši učitelia, velitelia a technici, ktorých sme dobre poznali počas našich štúdií.

Potichu nám pribúdali roky, a ani sme sa nenazdali a dnes máme tesne pred 60 – tkou a nechce sa nám uveriť, že sa pomaly odsúvame medzi rady seniorov. Ako je len možné, že nám tak rýchlo uleteli roky mladosti? Kdeže sú tí 15-16 roční bujarí mladíci z celého Československa, ktorí ešte len nedávno do VSOŠ RVD v Martine, nastupovali? Ostrihali nás a zaviedli na veľké izby, kde na posteliach sme nachádzali svoju výstroj a modré tepláky. Najprv nás ktosi zoradil do akýchsi neznámych vojenských tvarov, ktoré nazvali napr. čata P-15, 101. batéria, či delostrelecký oddiel. Pamätáme si aj na služné 15 .-Kčs mesačne. Budíčky, nástupy na rajóny, nástupy na rannú rozcvičku, hospodárske dni, zmeny v kuchyni… atď, sa začali stávať rutinnou záležitosťou, na ktorú sme si museli zvyknúť. Azda ešte zavčasu sme vykonávali funkcie dozorných batérií, nastupovali do spojok, a neskôr stráže VDU s ostrou muníciou a zbraňou v ruke. Verte mi, ešte veľmi primladých nás naučili, čo je to osobná zodpovednosť. Každý z nás veľakrát spoznal nekompromisnú tvrdosť výkonu vojenskej služby a ale tiež krutú zimu v Turčianskej záhradke.
Počas štúdií sme častokrát pomáhali aj poľnohospodárom v okrese, avšak oveľa viac nás tešilo nadviazanie príjemných družobných kontaktov so Strednou pedagogickou školou v Turčianskych Tepliciach a Strednou zdravotníckou školou v Martine. Niektorí z nás nadviazali aj vážne známosti, ale prvé tanečné boli nezabudnuteľné. Rovnako bol nezabudnuteľný lyžiarsky výcvik na Martinských holiach, kde sa Jirko Veselý hranou lyži takmer dorezal, či motocyklové okruhy okolo Dražkoviec – Sklabine – Sklabinského Podzámku – Sučian a Martina a tiež letné sústredenie v Bobrove na Orave.
Ešte počas štúdií sme na začiatku 3. ročníka, dňa 29.08.1970 (na 26. výročie SNP) tu neďaleko – na cintoríne v Priekope, kde sú pochovaní padlí francúzski partizáni z čias SNP, slávnostne zložili vojenskú prísahu.
Na maturitnom večierku 08.01.1972 sme si povedali AD REVIDENDUM, to znamená do videnia! Sľúbili sme si, že dodržíme študentskú tradíciu a každých 5 rokov sa budeme stretávať. Sme ešte plní života, právom hrdí na svoju odvedenú prácu a preslúžené roky u vojenských jednotiek. Pracovali sme na rôznych postoch a zastávali rôzne veliteľské a dôležité technické, pedagogické i politické funkcie. Mnohí z nás dôverne poznajú, aký bol ťažký vojenský život vo VVP MIMONI, LIBAVE, DOUPOVE, JINCÍCH, LEŠTI, BOLETICIACH, SLUNEČNEJ, ČI ZÁHORÍ – HLBOKOM a ďalších tankových a delostreleckých polygónoch. Dovolím si bez nadsádzky konštatovať, že tu – medzi Vami, sú ľudia, vysokokvalifikovaní odborníci a špecialisti, profesionálni delostrelci, ktorí predstavovali a stále predsta-vujú výkvet česko-slovenského raketového vojska a delostrelectva, budiaci vážnosť a rešpekt všade vo svete. Svoje vojenské poslanie sme v danom čase a v daných podmienkach čestne splnili a môžeme byť na ich prácu oprávnene hrdí. Boli Ste dobre pripravení a ostražití. Ktosi dávno pred nami, totiž povedal „Artilleria est deus bella“ (t.j. Delostrelectvo je bohom vojny). Môžeme iba ďakovať osudu, že v bipolárnej Európe do roku 1989 nedošlo k žiadnemu vojnovému konfliktu a použitiu ničivej vojenskej sily. Vy Ste boli súčasťou systému, ktorý budil strmý rešpekt a dôrazne odradil každého od vojnových príprav. Až po rozpade tohto systému došlo k rozkolísaniu politickej situácie a vojnám na Balkáne.
Pripomeňme si aj dátum 22.07.1972, kedy sme boli slávnostne menovaní do hodností rotných a rotmajstrov. Asi 42 z nás dokázali vyštudovať vysokú školu, teda 40% z celkového počtu nášho ročníka. Jeden dosiahol hodnosť profesora a ďalší docenta i kandidátov vied. Aj títo šírili dobré meno čs. delostrelectva. Každý z nás zanechal nezmazateľnú stopu, posolstvo pre ďalšie generácie. Je to presvedčivým dôkazom o tom, že námaha a úsilie našich učiteľov, veliteľov, technikov a ďalších – nebola márna. Nikdy sme neklesli na dno, a práve toto je to hlavné, za čo musíme byť celému učiteľskému zboru z našej VSOŠ naozaj vďační. Neboli sme síce prvým a jediným ročníkom, čo nás takto pripravili a vychovali. No môžu byť aj oni právom hrdí, že sme sa im vo fortieli vyrovnali a zároveň aj pyšní na to, že sme ich možno aj prevýšili. A o tom to v živote je.
Po roku 1989 nastali prevratné zmeny aké nikto z nás nečakal. Bez nášho opýtania sa rozdelila republika, začala divoká privatizácia národného majetku, teda práve toho, čo vytvorili naši starí rodičia, rodičia, celé naše generácie. Na Slovensku takmer z 500 mld Kčs (hodnoty privatizovaného majetku) sa do štátneho rozpočtu SR vrátilo iba 1/3. Zvyšok 330 miliárd sa jednoducho rozkradlo. V ČR sú výsledky ešte oveľa obludnejšie.
Na Fondoch národného majetku majú síce presný zoznam dlžníkov na ktorých nemá odvahu siahnuť prokuratúra, či ostatné OČTK. Za uvedenú situáciu nikto nebol odsúdený, ani braný na zodpovednosť. Dnes sa nenájde nikto, čo by mal odvahu tento stav prešetriť, iba jednoduchí ľudia na uliciach dávajú svoju nespokojnosť najavo (na Slovensku známy prípad „Gorila“). No, tie peniaze v štátnej pokladnici dodnes citeľne chýbajú v oboch republikách. Aj tento ich akútny nedostatok bol jednou z rozhodujúcich príčin, prečo sa začali nevídané reštrikcie v armáde. Doplatili na to najmä silové zložky neustálym decimovaním živej sily a techniky. Politici si zámienku na tento proces našli, nazvali ho reformou ozbrojených síl. Mnohí z nás boli pod rúškom práve tejto reformy, doslova vyhodení na ulicu. Služba vlasti bola rehoľou. Mnohí z nás za ňu zaplatili zdravím, rozpadnutými manželstvami, menším dohľadom nad výchovou detí. Zvládali sme to ako každý vedel, ale tá daň bola privysoká, krutá a vyčerpávala nás. Ťažko hľadať slová ospravedlnenia našim manželkám, rodinám, deťom, a svojim príbuzným. Ak je táto slávnosť príležitosťou, odpusťte nám.

S takýmto netypickým záverom výkonu vojenskej služby sme žiaľ nerátali. Nepredpokladali sme, že štát začne niekedy systematicky zlyhávať a o osud svojich vojakoch sa dostatočne nepostará. Na tieto okamihy nikto z nás nezabudne a mám za to, aby sme sa vždy ohradili. My sme nesklamali, sklamal štát.
Nedopusťme, aby našu prácu v armáde niekto sústavne ponižoval a dehonestoval. Aby masmédiá neustále a nevyberavo útočili na sociálne výhody vojakov.

Už iba na záver si želajme, aby tvrdí chlapi – raketoví delostrelci z Martina, si dopriali aj takéto slávnostné stretnutie. Využime teda tých pár nasledujúcich hodín na to, aby sme si zaspomínali na naše spoločné začiatky vo VSOŠ, aby sme si povedali po akých životných dráhach sme prešli, pochválili sa svojimi ratolesťami a aby sme si vytvorili príjemnú atmosféru priateľov a spoločenstvo ľudí, čo si majú stále čo povedať.
Už po niekoľkokrát na takéto stretnutie prichádzame svorne. Slovensko Vám dokorán otvára dvere, ako keby bolo aj Vašou vlasťou. Aby sme Vám rozdali radosť, Vám rodinne a citovo naviazaným. Nech Vám írečitá ľúbezná slovenčina, priamo-čiara úprimnosť, emotívna vrava a prívetivý pohľad s dušou na dlani – to všetko, ba ešte viac vyznieva ako pridaná hodnota k originalite Slovenska.
Vítajte teda doma, drahí bratia Moraváci a Česi.
Všetkým prajem najmä dobré zdravie, šťastie, elán a svieži optimizmus, láskavý úsmev na tvári a veľa osobného blaha.
Vyjadrujem presvedčenie, že o ďalších 5 rokov sa tu v zdraví a spokojní opäť spoločne stretneme!

Ďakujeme za pozornosť.

Fotografie:
kliknite na Odkaz na zásilku:*
http://www.uschovna.cz/zasilka/H4RIIGTLGM4X2MEP-CNH

*Kód zásilky:* H4RIIGTLGM4X2MEP-CNH
*Velikost zásilky:* 149.9 MB

*Uloženo do:* 20.05.2012

*Soubory v zásilce:*

2012_05_05.ZIP (149.9 MB)

Názov:

Ministerstvo obrany – ako ďalej?

Zdroj: Sme

Dátum: 07.05.2012

Čas: 00:00

Strana: 15

Autori: Ondrejcsák Róbert

Text správy:

Najvyššie politické vedenie ministerstva obrany sa vymenilo, no zostali problémy, ktoré treba bezodkladne riešiť.
Ako najakútnejšia téma sa v súvislosti s ministerstvom obrany spomína chicagský summit NATO. Tam však okrem samotnej odbornej prípravy ministra obrany veľa vecí netreba riešiť: stanoviská sú vypracované, Slovensko sa prihlásilo k väčšine iniciatív vrátane aliančného projektu AGS.
Otázna zostáva naša budúca participácia na operácii v Afganistane. V predchádzajúcich mesiacoch bola vypracovaná stratégia, na ktorej základe by sa slovenský prístup menil vo dvoch základných bodoch: po prvé v súlade so stratégiou aliancie sa postupne redukujú početné stavy do roku 2014, po druhé postupný prechod k výcviku a mentoringu afganských bezpečnostných síl. Súčasťou toho je aj nasadenie vojenských policajtov spoločne s českými kolegami.

Čítaj ďalej