10. Jún 2010 | 
Autor:
Armáda a povodne – ako sme bojovali s Dunajom
Rok 1965 bol pre celé Československo, vrátane armády, (vtedy ČSLA s povinnou základnou vojenskou službou) rokom tvrdej a náročnej skúšky. Už jar 1965 bola presýtená dažďom a vody všetkých našich riek vystúpili z korýt. Južné Slovensko a južná Morava boli neustále ohrozené a rieka Morava na svojom dolnom toku zaplavila na niekoľko týždňov veľké územie.
Neustávajúce dažde nad celou Európou spôsobili, že začala prudko stúpať i jedna z najväčších európskych riek – Dunaj. Pršalo takmer 90 dní a situácia sa stávala kritickou. Zvyšovala sa hladina riek Váhu, Malého Dunaja, Nitry a Žitavy a už 1.júna bolo nutné evakuovať niektorých obyvateľov v oblasti Kolárova. Situácia sa stále zhoršovala, boli zaplavené rozsiahle oblasti, a preto boli na pomoc povolané vojenské jednotky. Samozrejme že významný podiel na záchranných prácach mali všetky útvary ženijného vojska – či už zo Slovenska alebo z Čiech.
Na základe vyhodnotenia stavu Dunaja a Váhu 14.6.1965 sa predpokladalo, že najvyššie povodňové vlny na oboch riekach sa stretnú v priestore Komárno v dňoch 15. až 17.6.1965 a že teda celý priestor Žitného ostrova bude vážne ohrozený.
Predvídaný vývoj situácie sa postupne stal skutočnosťou. Cez to že hrádze boli strážené a podľa potreby zvyšované, pretrhla sa 5.6.1965 hrádza Dunaja pri čerpacej stanici Patince v šírke 50 m a prívalová vlna rýchlo, cez velké úsilie vojakov aj okolitého obyvateľstva zaplavila územie o rozlohe 10 000 ha. Dňa 16.6. sa preliala voda cez ochranné hrádze na rieke Nitra v priestore čerpacej stanice Landor a deň potom dosiahla hladina v Bratislave výšky 900 cm. Tento stav znamenal vážne nebezpečenstvo pre všetky dunajské hrádze. Boli zistené početné vývery a značné priesaky. Toho istého dňa sa pretrhla ochranná hrádza na Dunaji v priestore Čičov. Prietrž sa rýchlo rozšírila – z počiatočných asi 50 m sa za niekoľko hodín zväčšila na 82 m, maximálna hĺbka vody v prietrži bola asi 18 m a za každú sekundu pretekalo 1200 m³ vody. Plocha zaplaveného územia dosiahla asi 145 000 ha.
Na základe vývoja situácie dostali nasadené jednotky ČSLA, z ktorých 70% tvorili ženijné útvary z celej republiky, za úlohu hliadkovať na ochranných hrádzach, zvyšovať hrádze v ohrozených úsekoch, spevňovať ich v miestach výver a priesakov a pomáhať pri evakuácii obyvateľstva, hospodárskeho zvieratstva a majetku.
Po pretrhnutí hrádze u Čičova skutočne išlo už o bytie alebo nebytie. Pretrhnutú hrádzu mal spojiť most na plávajúcich podporách, aby tak bolo možné vybudovať záchytnú hrádzu z navážaného kameňa a kvádrov. Dňa 24.6. sa začalo s navážaním materiálu na záchytnú okružnú hrádzu, ktorá bola uzatvorená 5.7.1965.
„Na dramatickú situáciu spomína pplk. Fuska (†1984): „Zámysel uzatvorenia prietrže bol vypracovaný skupinou odborníkov. Aby sa predišlo sústavnému zvyšovaniu rýchlosti prúdu, a umožnilo sa uzatvoriť hrádzu vo vrchole oblúku, bolo rozhodnuté potopiť tu dve vlečné lode, ktoré by naraz zastavili príval vody. Kameň pre zriaďovanú hrádzu bol vykladaný z vlečných lodí u Kosíh, asi 13 km od prietrže. Udržať v zjazdnom stave cestu po podmáčanej hrádzi bol veľký problém.
Preto veliteľ úseku dostal úlohu vyhľadať cestu z hlavného riečišťa Dunaja, aby vlečné lode s kameňom mohli kameň vykladať v blízkosti prietrže. Po niekoľkých prieskumoch sa našla trasa, ktorú však bolo nutné uvolniť od vysokých topoľov ale aj úplne ponorených vŕb. Cestu sme sa rozhodli uvolniť trhaním stromov trhavinami, ale bolo to velmi ťažké. Len si predstavte – pracovalo sa priamo u hlavného toku Dunaja a rýchlosť prúdu tu bola 3 až 4 m/s, hĺbka vody 3 až 4 m. Problémom teda bolo v tomto prúde sa dostať ku stromu, spustiť nálož pozdĺž kmeňa do vody, upevniť ju aby nevyplávala, pripraviť roznet, odpáliť a ešte rýchlo veslovať proti prúdu na bezpečnú vzdialenosť. Potom bolo treba pomocou vlečného člna zaklinené kmene vyťahať a tak plavebnú dráhu pre vlečné lode s kameňom uvolniť..
Podobnú úlohu plnila ďalšia jednotka, ktorá mala uvoľňovala cestu pre dopravenie vlečných lodí, ktoré mali byť potopené vo vrchole hrádze. Celkom boli potopené štyri vlečné člny, a ani potopenie lodí tak, aby sa ich dno čo najviac primklo ku dnu terénu v prietrži, nebola jednoduchá úloha a vyžiadala si vysoké majstrovstvo ženistov.“
Pretože bolo nutné sypať ochrannú hrádzu z obidvoch strán prietrže, a z druhej strany sa nedalo dostať, bolo rozhodnuté cez prietrž postaviť most na plávajúcich podporách. Stavbu riadil pplk. Zábranský (neskôr učiteľ prepráv na VAAZ v Brne), ktorý si spomína na udalosti takto:
„K stavbe sme určili kombinovanú jednotku o štyroch čatách. Stavba bola zahájená odpoludnia 22.6.. Most SMS (stredná mostová súprava)bol podľa spracovanej dispozície dlhý 86 m a skladal sa zo šiestich mostných súlodí a dvoch prechodových polí 6 a 8 m. Kotvy boli vhodené z člnov a súlodia boli vyťahované pomocou vrátok a poistené lanami o kmene stromov. V dobe stavby bola hĺbka v prietrži 13 m a rýchlosť prúdu 8 m/s. Vďaka nesmiernej obetavosti člnárov, ženistov a vodičov bol most dokončený 23.6.1965 ráno a ihneď zahájená preprava po ňom.“
Obtiažna bola aj situácia s udržovaním zjazdnosti hrádze, po ktorej bola jediná cesta pre auta s kameňom. Pplk. Výborný v tej dobe velil jednotke, ktorá hrádzu udržiavala v pojazdnom stave a v niektorých miestach ju aj rozšírila. Preto bude najlepšie dať mu slovo:
„Spočiatku bola hrádza úzka, že sa na ňu nevošlo viac ako jedno auto. Pozdnejšie sme ju rozšírili, aby sme mohli pri vyklápaní navádzať ďalšie, prípadne vyklápať dve auta naraz. Na hrádzi bolo stále dosť naplnených vozidiel, preto vodiči cúvali až na samý okraj hrádze, aby sme zo zhadzovaním a úpravou nemali toľko práce. Krv pritom tuhla v žilách. Bola to aj poriadna fuška – behom ôsmich hodín sme vykladali v noci 90 až 100 aut, vo dne 120 až 150 aut. To bolo ale stále málo. V mieste sypania na konci hrádze bola hĺbka 6 až 8 m a 100 aut tak horko-ťažko stačilo na 15 až 20 m hrádze. Preto sme túžobne očakávali dokončenie pontónového mostu cez prietrž, aby sme mohli sypať hrádzu aj z druhej strany.
Stále sme sa striedali, takže stavba sa nezastavila ani počas výdaja stravy, ktorú nám staršina roznášal vo varniciach po hrádzi asi 3 km, inak sa nedalo. Večne hladný a smädný sme jedli pozdĺž cesty po hrádzi, v nekonečnom prachu, tak aby vozidlá mohli nerušene voziť. Iné miesto na dlhočiznej hrádzi nebolo. Pred prachom od prechádzajúcich vozidiel a mrakmi komárov nebolo kam utiecť. Tam sme aj odpočívali, obyčajne sme po vystriedaní zaliezli pod balvany alebo do niektorého zabezpečovacieho auta na samom kraji hrádze. Ale v noci z 21. na 22.6. začalo pršať, potom lejaky a búrky. Ani počas dažďa sa neprestalo pracovať. Vojaci hladní, nevyspaní, premočení až na kožu neutiekli z boja s vodou, ktorá nás obklopovala, hučala, vo dne v noci zo všetkých strán. Všetci sme mysleli len na to, až príde voda z Alp! Do tej doby musí hrádza stáť.
Ako postupujeme zo stavbou, je voda čim ďalej väčšia a prúd rýchlejší, dosahuje až 6 m/sec. Vyklopíme balvan na protiprúdnu stranu a voda nám ho odnesie na poprúdnu. Dážď stále zhoršuje zjazdnosť po hrádzi. Musíme za vozy s kameňom zaraďovať vozy zo štrkom pre zasýpanie výmoľov a spevnenie cesty. Stále prší, viaznu už aj prázdne vozidlá. Cestné typy aut sú pre jazdu v tomto bahne už nevhodné a musia sa odstaviť. Napojujeme dva až tri vozy za sebou a T-111 a T-138 ich odťahujú. Pomáhame aj buldozérom, práce sa spomalili.
Takto sme postupovali niekoľko dní, až 5.7. bola hrádza konečne uzatvorená. Znamenalo to pre nás víťazstvo. Každý chcel vidieť zblízka, ako prvá Tatra prejde po nasypanej hrádzi na druhú stranu. Tá chvíľa zmenila obličaje vojakov k nepoznaniu.“
Ženijné vojsko obstálo na výbornú! Ženisti plnili úlohy na hrádzi, obsluhovali plavidlá pri výrube stromov, trhali stromy, zaťahovali vlečné lode do miesta potopenia, upravovali zjazdnosť ciest, ukladali panely, postavili pontónový most v prietrži hrádze, na člnoch a obojživelných vozidlách zaisťovali prepravu, rozobrali prekážajúci most na ostrove Červenej flotili v Komárne, zachraňovali Komárno, vytvorili kanály pre odtok vody u Patiniec, čerpali vodu, atď., atď.
Nechajme zasa hovoriť priamych účastníkov záchranných akcií, ktoré boli niekedy veľmi rozmanité:
„Odchádzame do Čalova, kde sa máme hlásiť na štábe. Sme okamžite nasadení s jednotkou Sovietskej armády a presúvame sa do osady Tôň, kde je nutné evakuovať 800 ks hovädzieho dobytka. Úloha nezvyklá, ale jasne určená. Ráno sme začínali, večer končíme. Tí vojaci, ktorí videli kravy iba v televízii, sa za pol dňa stali odborníkmi v ich lákaní na vozidlá.
Na ďalší úkol vyrážajú s nami aj maďarský ženisti – na prieskum ideme spoločne. Dohovor je trochu obtiažny, ale kde nie je na jazyku slovo, ukáže sa rukou, načrtne. Horšie to bolo, keď sme museli do vody – potom sa všetky povely vydávali trikrát: ‚Vnimanije – Figyelem – Pozor!’ Prišli ďalšie osady, desiatky obcí, ktoré potrebovali pomoc – Zemianska Olča, Zlatná, Kolárovo, Trstice … Ľudia nás vítali radi a ťažko sa s nami lúčili. S našou pomocou im bolo dobre.“
Podobných príbehov – napríklad o záchrane mnohých ľudí, ktorí museli hľadať útočište na stromoch alebo v rozpadajúcich sa domoch, by bola skutočne celá rada. Zdanlivo sa na seba podobajú, veď nakoniec vždy šlo o urputný boj so živlom – boj na život a na smrť. Človek však zvíťazil. A práve ženisti k tomuto víťazstvu prispeli najviac. Nekonali len svoju povinnosť, v mnohých prípadoch nasadzovali vlastné životy, aby zachránili životy spoluobčanov a národný alebo súkromný majetok.
Pre príslušníkov ženijných útvarov a jednotiek a pre všetkých občanov postihnutých oblastí však priniesla táto ťažká doba i cenný poznatok. Videli, že v ťažkej dobe nie sú a nezostanú sami. Svedectvo o tom podala zbierka v prospech postihnutých, ale i priama a bezprostredná pomoc dvoch spriatelených armád na ohrozenom území.
Významná pomoc armády pri povodniach na južnom Slovensku bola ocenená najvyššími predstaviteľmi štátu, územnými orgánmi, straníckymi i štátnymi orgánmi, tlačou, televíziou a hlavne samotnými obyvateľmi postihnutých krajov.
Štátne vyznamenanie bolo prezidentom republiky prepožičané niekoľkým ženijným útvarom a 35 príslušníkom ženijného vojska.
Vyznamenanie „Za vynikajúcu prácu“ obdržali plk. Zelenka a pplk. Zábranský a príslušníci štyroch pontónových útvarov. Vyznamenanie „Za statočnosť“ obdržalo 8 dôstojníkov, 4 poddôstojníci a 11 vojakov zákl. služby. Medailu „Za zásluhy o obranu vlasti“ obdržali 2 dôstojníci, „Za službu vlasti“ 4 dôstojníci, 2 poddôstojníci a 2 vojaci.
Vyznamenania svedčia nielen o významnom podiele ženistov na veľkej akcii, o ich výbornej disciplíne, morálke, ale aj o vynikajúcich odborných vedomostiach a majstrovskom ovládaní ženijnej techniky.
Ženijné jednotky a útvary, mužstvo a dôstojníci spoločne preukázali svoju pripravenosť a zabránili ďalším, omnoho väčším škodám. A nielen to – svojim vystupovaním, obetavosťou a ochotou si získali obdiv všetkých obyvateľov – ženisti na bojovom poli s Dunajom, ďalšie útvary a jednotky ČSLA na Spartakiáde 1965 v Prahe.
Pri príprave článku bol použitý materiál z brožúry autora pplk. Ing. Karla Liebla „NAŠI ŽENISTÉ“, vydanej v edícii Naše vojsko, Praha 1980.
Rubrika: Vojenské osobnosti
Pekný článok! v Číčove sme boli pred 2 rokmi na splave a pozreli si lode – remorkéry s kameňom v lese a pamätník na hrádzi. bolo to super, že armáda pomáhala, veď čo iné okrem cvičenia sa dá robiť v mierovom období ? pán Mikluš je trpko sklamaný jeho kariérou v armáde ako ho prepustili. Ale takých ako on je na Slovensku more! A nepoberáme výsluhový dôchodok. Musíme sa prispôsobiť danej situácii, to je predsa evolúcia, inak neprežijeme. Ja som prišla tiež o prácu pred pár rokmi a nevedela si nájsť novú 2 roky! a to ovládam viacero cudzích jazykov a mám slušnú prax v odbore, ktorý potrebuje každá inštitúcia alebo súkromná spoločnosť.
Keby sa vojaci učili cudziu reč 20 rokov po prevrate a tak sa vedeli rýchlo prispôsobiť novej danej situácii, verím, že by spolu so svojimi skúsenosťami a znalosťami by hravo schovali do vrecka vojakov NATO! Pretože vďaka NATO majú teraz vojaci nové uplatnenie nielen v SR. A keby viac spolupracovali s Univerzitami tak zúročia svoje pôsobenie pre vlasť trojnásobne, napr. pri obstarávaniach pre armádu, ktoré stoja štát obrovské financie! Univerzity by im poradili, že obstarávky (napr.nových zbraní a technologii) nekončia dodaním materiálu, ale aj postavením nových výrobných hál znalostnej ekonomiky pre danú krajinu pokiaľ tak uvedie vo svojich požiadavkách, nakoľko sa jedná o miliardové obchody, ktoré sú výnimočné. Pomáhajú tak krajinám znížiť nezamestnanosť v lokalitách, ktoré si samé určia.Ale to predpokladá spoluprácu – otvorenie sa armády vlasti, a nie potichučky si korupčne pchať prachy do vrecka jednotlivcov vo vedení armády.
Úcta, uznanie a opakované poďakovanie patrí všetkým vojakom, ktorí sa zúčastnili a pomáhali zachraňovať životy, majetok a odstraňovať následky viacerých povodní na južnom Slovensku v 60.tych rokoch minulého storočia, nepochybne odborne zohrali najvýraznejšiu rolu “ženisti”.
A aj v kontexte tejto minulej doby a situácie si dovolím uviesť na prečítanie a zamyslenie jeden článok, ktorý napísal niekto z nás.
Myslím, že sa bude dotýkať väčšiny z nás, bývalých vojakov ČSĽA, Armády SR a OS SR (ale aj súčasných vojakov) a mne takmer presne pripomína moju “službu” v armáde, resp. pre štát (ČSSR – SSR, ČSFR, SR).
Čo som komu urobil ??
Alebo dajte ľuďom nepriateľa a nebudú sa pýtať čo robíte Vy
Som vinný. Som profesionálny vojak na dôchodku a som zo všetkými vojenskými a policajnými dôchodcami ( terajšími aj tými čo sa nimi stanú v budúcnosti ) pravdepodobne zodpovedný za svetovú finančnú krízu.
V 14 rokoch som sa vydal na kariéru profesionálneho vojaka. Automaticky som sa stal gumákom, vygumovaným mozgom a ako každý lampasák alkoholikom. Študoval som školu, ktorú by vraj vyštudoval každý a podobne. „Prekusol“ som to a vydržal, veď v škole mi vraveli, že toto povolanie je najčestnejším. ( Zabudol som poznamenať, že moja výchova sa niesla v duchu česť a poctivá práca je tá správna cesta. Skrátka rodičia boli trošku krátkozrakí a nepripravili ma na život najlepšie ).
Skončil som školu a napodiv pedagógovia civilní aj vojenskí napriek tomu že podľa všeobecnej mienky to boli hlupáci ma učili tak, že tomu čo som vyštudoval som aj rozumel. A keďže ma to aj bavilo rozhodol som sa v štúdiu pokračovať na vysokej škole.
Moja mama sa ma v prítomnosti jednej známej opýtala čo teda budem keď doštudujem než som stihol odpovedať známa zahlásila NO čo by z neho bolo „lampasák“ bude za kopu peňazí buzerovať vojačikov. Skrátka vyznala sa. Vysoká škola to bolo to isté čo stredná. Bol som gumou a mnohí známi mi radili odíď nerob zo seba debila. Ja som vytrval. Vyštudoval som ľahkú školu zadarmo dostal titul, ale akýmsi nedopatrením som vedel všetko čo má vojak vedieť. Dokonca som rozumel aj odborným veciam. Neviem kde sa to vo mne vzalo, veď do tej našej školy sa len chodilo!
Tešil som sa ako poručík inžinier konečne dostanem tú obrovskú výplatu a bude sa z čoho ožierať, keď sa na útvare budem kopať od nudy do zadku a buzerovať vojačikov. S týmto pocitom som nastúpil na útvar Od prvého dňa som drel.. Musel som zvládnuť odbornú prácu, vojenskú v rôznych službách a nikto sa nepýtal či som inžinier poručík alebo čo. Vydal sa rozkaz a čakalo sa splnenie.
Bol som však dobre pripravený a napriek odbornému popisu našej profesie v Čiernych barónoch, Tankovom prápore a inde, vyznal som sa v svojej práci a moji kolegovia tiež.
Prvá „obrovská“ výplata mi pripomenula, že ako mladoženáč s nezamestnanou manželkou ( dala výpoveď v práci, aby išla so mnou na druhý koniec republiky do posádky, kde líšky dávali dobrú noc, ale o prácu nezavadíš ) vyskakovať nebudem. Bol som však profesionál a snažil som svoju prácu zvládnuť čo najlepšie a k spokojnosti zamestnávateľa, štátu – vlasti.
Tento literárny úvod som napísal len preto, aby som zdôraznil že napriek „odborným“ názorom sme ako profesionálni vojaci mali kvalitné vzdelanie a náročnú prácu. Ja osobne som bol a myslím si, že dodnes som, schopný zvládnuť všetko, čo tento štát od profesionálneho vojaka odborníka potreboval a potrebuje.
Prišli doby reforiem a zo všetkých strán sa ozývalo zrušiť, vyhodiť ,prepustiť. Moju odbornú prácu, ktorú som s kolegami robil za bežný plat, začali robiť firmy dodávateľským spôsobom a som rád, že neviem za aké peniaze. Mali sme obmedzené ústavné práva, nesmeli sme podnikať, zasadať v správnych radách ( museli sme to podpisovať, ako keby nám to niekto núkal ) a keď bolo nutné šetriť, tak sa peniaze vzali armáde, ale úlohy a zodpovednosť zostali. Robili sme čo sa dalo a armáda sa stále držala.
Ale nakoniec to prišlo a stal som sa zbytočným. Bol som prepustený. Nesťažoval som sa, ale mrzelo to. Dostal som výsluhový dôchodok a vďaka nemu som sa dostal na samé dno spoločnosti. Ja a môj dôchodok, to je problém, ktorý musí byť vyriešený. Tentoraz s tým vypochodovala pani Radičová. Ešte ani nebola vo funkcii, ale už to uvádzala ako najdôležitejší problém, ktorý musí vyriešiť. To už ma fakt naštvalo a donútilo napísať toto zamyslenie. Možno je hlúpe, možno sa stratí a možno zopár vojakov a policajtov si ho prečíta a niekto z nich bude tak vysoko postavený, aby mohol povedať aj mimo internet:
PRESTAŇTE NÁS URÁŽAŤ !
Každý líder politickej strany nezabudne vykrikovať pred voľbami a aj po voľbách ako siahne na sociálne zabezpečenie vojakov a policajtov. My jediní sme v tomto štáte darmožráčmi. Odmena za celoživotnú prácu pre štát je pohŕdanie našimi profesiami a nami ako ľuďmi. Tieto naoko nevinné rečičky v skutočnosti vyvolávajú nenávisť voči vojakom a policajtom „lebo sa majú jak prasatá v žite“ keď všetci majú starosti. Vidím to vo svojom okolí. Pre ľudí, ktorí mi v minulosti stále zdôrazňovali aký som „debil“ že som v armáde, som teraz „vydrbanec“, ktorý celý život nič nerobil a má kopu peňazí.
Peniaze v tomto štáte dostáva kde kto, ale najvďačnejším terčom sme stále my. Veselo sa kope a pľuje na vojakov a policajtov, veď čo nám tí môžu?
Nikto z týchto znalcov v politike a novinách sa nikdy nezaujímal, čo prežíva prepustený vojak, ktorý je v takzvanom produktívnom veku. Nie je jednoduché nájsť prácu a keď sa dozvie zamestnávateľ, že ste bývalý vojak alebo policajt, tak sa rovno spýta či máte málo. Najvyšší predstavitelia štátu a poslanci ( mimochodom nie zle zabezpečení ) beztrestne urážajú ľudí, ktorí dali kus svojho umu, seba, zdravia a mnohokrát aj život v prospech tejto spoločnosti. A ja už mám toho dosť. Ak sme právny štát a máme demokraciu tak áno hovorme otvorene o tom, kde sa strácajú verejné financie.
Áno vojaci a policajti so svojou existenciou a svojím sociálnym zabezpečením potrebujú peniaze rovnako, ako samosprávy, poslanci a všetky štátotvorné prvky. Sociálne zabezpečenie vojakov a policajtov je funkčné v rôznych podobách na celom svete a obvykle to nie je tá položka ktorá likviduje rozpočet a finančne položí spoločnosť a štát. Tak sa pýtam prečo sa stále vyťahujeme len my?
Sčítané, zrátané, ja som vlastne od 14 rokov na pokraji spoločnosti. A to som nekradol, nefetoval, nevraždil, netýral, skrátka nepáchal žiadne zločiny, len som slúžil vlasti. Kde sú tí, čo sa nás zastanú? Kde sú tí, čo by mali povedať dosť?
Nepodpíšem sa, lebo sa bojím. Aj to je následok právneho štátu. Možno že som týmto listom niečo porušil a mohol by som byť súdne stíhaný… Ale viete čo je paradox? Ako zločinec mám právo na slušné zaobchádzanie, musí byť zabezpečené zachovanie mojej dôstojnosti, a preto mi nikto nebude vyčítať, koľko stojím tento štát……!!!!
——
Otázkou je, čo s tým je možné urobiť pre budúcnosť, pre ďalšie generácie profesionálnych vojakov, napríklad v rámci ZV SR, Klubu generálov SR, veteránov a pod.
Ja osobne niečo málo robím už dlhodobejšie. Ponúkam zákonodarným a politickým predstaviteľom môjho štátu svoje hodnotenie situácie v obrane a armáde, svoje názory, postrehy a myšlienky, čo s tým robiť (radšej písomne).
Žiaľ musím konštatovať, že od nich nie relevantná odpoveď (alebo len formálna) a hlavne podpora pre ľudí, ktorí obetovali svoje know-how, zdravie, rodiny pri službe vlasti. Teraz sa to takmer všetko zakrýva (kamufluje) pod existenciu ekonomickej, finančnej a dlhovej krízy.
Ale poďme ďalej…
genmjr. v.v. Ing. Marián MIKLUŠ
Dnes 5. júna 2012 je to už 47 rokov čo sa 5.6.1965 pretrhla hrádza Dunaja pri čerpacej stanici Patince a prívalová vlna rýchlo, cez velké úsilie a obetavosť vojakov zaplavila územie Južného Slovenska.
Nezabúdajme na dramatické chvíle, ani nato ako si v tej dobe občania vážili prácu nás – vojakov a dôstojníkov ČSLA.
Buďme radi, že členovia ZVSR Klub Nitra-Zobor a KVD Kroměříž si aj toho roku osobnou účasťou pripomenuli tieto tragické chvíle, vypovedajúce o mierovom nasadení vojsk na vlastnom území.
V DOBE KEDY BOLI POVODNE NA DUNAJI BOL SOM PRÍSLUŠNÍKOM ŽENIJNÉHO PRAPORU V BŘECLAVE. I KEĎ SOM NEBOL ŽENISTA POMÁHALI SME VŚETCI PRÍSLUŠNÍCI ÚTVARU ZACHRAŇOVAŤ OBYVATELSTVO A SAMOZREJME AJ ZVIERATÁ. BOLI SME NASADENÍ PRIAMO V MAĎARSKU. DOBRE SI SPOMÍNAM AKO ĽUDIA KRIČALI O POMOC. BOLO TO STRAŠNÉ. NIKTO SA NESŤAŽOVAL NA VYČERPANOSŤ – POMÁHALI VŠETCI BEZ OHĽADU NA ZARADENIE.
Jako posluchač Ženijného technického učiliště v Bratislave jsem se zůčaastnil dvojích povodní. první byly v roce 1963 v Malé Mači, kdy jsem byl příslušníkem prvního ročníku umístěného při ženijním pluku v Seredi.
Druhé byly ty co o nich píše tento článek, v roce 1965 na Dunaji.Já jsem byl v té době posluchač 3.ročníku ŽTU Bratislava a moje četa 1.školní strojní četa ŽTU se svým velitelem npor.Pechem, velitelem roty kpt. Vaškovičem jsme byli umístěni v Medvědově a našim úkolem bylo odstřelení hráze a po odtečení vody její uzávěr za pomoci šífů naplněných pískem, které jsme dopravili do otvoru v hrázi a jejich odstřelením uzavřeli hráz. Relativně blízko tam byl také můj bratr tehdy kpt. Pavel Herna, nyní pplk. ve výslužbě, šéfredaktor časopisu Zväzu vojenskej obrody.
Po slavnostním vyřazení z ŽTU jsem nastoupil službu důstojníka z povolání – poručíka u strojní čety,strojního praporu Ženijní brigády v Litoměřicích.
Predsedníctvo Zväzu vojakov SR informuje, že získalo finančné prostriedky, ktoré sa rozhodlo venovať KVD s pôsobiskom v zaplavených oblastiach SR. Konkrétne podmienky a postup na získanie finančných prostriedkov boli distribuované predsedom jednotlivých klubov dňa 10. júna 2010.
plk.v.v. Ing.Ján Paulech
výkonný tajomník ZVSR
S autorem článku “45 rokov od povodní na Dunaji” Ing. Palom Badom máme ve stejný čas stejné myšlenky a dovoluji si doplnit jeho článek zdokumentovanými fakty.
Osobně jsem se na likvidaci záplav na Dunaji nezúčastnil.Vracím se k tomuto období vždycky v době, kdy se s podobnou tragedií setkávají lidé také dnes, i když na jiných místech. A také proto, že při přesunu na Dunaj 3 roky po našem vyřazení ze Ženijního technického učiliště v Bratislavě zahynul tragicky můj spolužák por.Karol Fedík.
Je moc dobře, že autor článku oživil objemem ojedinělou a společensky nesmírně užitečnou práci ženistů a armády vůbec.
Dovolím se připojit několika fakty z historie povodní,uvedené ve Sborníku MNO z roku 1966 “Povodně na jižním Slovensku”,kde jednotliví přímí účastníci, tak jak je zmiňuje autor, vypovídají.
Bylo tehdy nasazeno 11 000 příslušníků armády. Autorem uvedené ženijní útvary evakuovaly 53 693 osob ze 46 obcí a 3 osad.Převezeno bylo celkem 94 000 ks domácího zvířectva.Ženisté upravili 116 km cest z celkového množství 250 km, postavili 256 běžných metrů dřevěných mostů, 110 m plovoucích mostů, 2 mosty “BB”, přemístili 135 000 kubíků zeminy a na 23 km hrází uložili 148 000 pytlů zeminy a štěrků.Ze 3910 zničených domů asanovali 97 domů a upravili 13 220 m čtverečních terénu, uložili 1560 ks silničních panelů.
Úctyhodná a obětavá práce ženistů, ve dne i v noci, mnohdy s nasazením vlastního života. Tisíce vojáků, desítky velitelů, jejich seznam ve Sborníku by se na stránku nevešel. Jen namátkou mi dovolte uvést několik z nich: Hrdlička,Pollák, Kresáč Ďuračka, Veselý,Humaj, Badinka,Ďurina , Fehér, Herna, Demčák, Sokol, Gápel, Frolík, Varkoček, Žák, Děcký, Hajabáč, Gulkáš,Kresáč
Hluboká poklona a uznání všem zúčastněným i dnes.
A hlavně bychom neměli zapomínat!
Ing.Ludvík Doležel