Armáda v očiach verejnosti !

V prvej polovici šesťdesiatich rokov mali profesionálni vojaci /dôstojníci a práporčíci /, ktorí mimochodom do a zo zamestnania museli chodiť oblečení v uniformách, v niektorých väčších mestách, problém cestovať v mestskej hromadnej doprave bez toho, aby si nevypočuli nechutné a urážajúce poznámky. Aj takto sa prejavovalo verejné mienenie o armáde a jej príslušníkoch v tomto období.

Neskoršie, pod vplyvom spoločensko-politických zmien v Československu a vznikom Slovenskej republiky, ale predovšetkým pod vplyvom nových úloh armády, dochádza aj vo verejnej mienke k zmenám.

Napríklad v roku 2000 si ASR v očiach slovenskej verejnosti vytvárala pomerne vysoké renomé, keď v tomto období dôverovalo ASR viac ako 70 % populácie a spolu s cirkvou a prezidentom jej patrili najvyššie priečky dôvery.

Okrem iného až 35 % verejnosti si prialo mať silnejšiu armádu,najväčšia skupina verejnosti ešte uznávala tradičnú vojenskú službu.

Postupne sa názory väčšiny verejnosti začali prikláňať na stranu vytvoriť menšiu armádu z profesionálov. Ani nie tretina verejnosti sa prikláňala za vojenskú povinnosť všetkých mužov.Spoločnosť v tomto období vyjadrovala názor, že najlepšie zabezpečenie obrany SR pre budúcnosť, je vstup do Severoatlantickej aliancie.

V súčasnej dobe je stav hodnotenia armády v očiach verejnosti problematický. Každý si musí svoj názor na súčasnosť utvoriť sám. Na jednej strane úspechy našich profesionálov v zahraničí a na druhej strane stav doma, vcelku dosť ovplyvnený kauzami na najvyššej úrovni velenia.

Využívam našu rubriku „VOJENSKÉ OSOBNOSTI“ , aby som uviedol článok p. Kala Uhríka, uverejnený v spoločenskom časopise Trnavského samosprávneho kraja „Župný spravodajca“ č.23/2009 o príslušníkovi armády šesťdesiatich rokov , mjr. Jánovi KRIŠTOFÍKOVI .

Prosím pamätníkov, spolubojovníkov dôstojníka Krištofíka, aby napísali svoje názory v komentári k článku.

Prosím však aj ďalších čitateľov, ktorí vedia o našich osobnostiach profesionálnych vojakov v minulosti i v súčasnosti, zaspomínajte a napíšte o nich, aby nezostali v zabudnutí.

——————————————————–

Vojenské osobnosti ktoré v skromnosti písali dejiny a vďaka ktorým bola armáda v očiach verejnosti uznávanou inštitúciou.

Jeden z mnohých: major Ján Krištofík

Nechajme hovoriť p. Kala Uhríka:

Dejepisci a znalci čias minulých, buďte zhovievaví! Nerobím si nárok na vedeckú presnosť, iba spomínam na udalosti a súčasníkov mojej mladosti. Oni aj ony tiež spoluvytvárali obraz a povesť Trnavského kraja, keď krajom nebol. Nezaslúžia si zabudnutie.

 

SLOVO ROBÍ CHLAPA

Boli sme ohromne pyšní, keď sa na Orolskej záhrade postavili šatne so sprchami a s teplou vodou. Boli by sme ten výdobytok najradšej roztrubovali po celej Trnave a okolí. Jedného dňa, približne okolo roku 1965, dokvitol tam medzi nás jeden major čs. armády a poriadne nám skazil náladu. Obzrel si našu pýchu a stroho  poznamenal:

„Toto všetko je nanič. Postavíme halu, kde sa bude môcť hrať nielen hádzaná a basketbal, ale aj volejbal, a miesto bude aj pre gymnastiku so všetkými jej náradiami.“

Dozvedali sme sa, kto je to tento rojko. Veď tu hlása číre fantazmagórie. Má vôbec predstavu, čo to všetko vyžaduje – postaviť takú veľkú športovú halu?

„Major Ján Krištofík a bude predsedom Slávie!“ – informoval nás doterajší predseda Ivan Slimák.

„Fajn! Ale s tou halou to hádam nemyslí vážne?

„Len ho nechajte. Uvidíte!“

Zostane záhadou, skadiaľ mal doc. Slimák také prognostické danosti. Faktom ostáva, že v roku 1967 sa začali prvé zemné práce na Rybníku. Pre budúcu športovú halu.

Ešte stále sme pochybovačne krútili hlavami. Stavba však rástla a rástla a skutočne nadobúdala predpovedané rozmery. A major Krištofík „kmital“ medzi Trnavou, Bratislavou, Novým Mestom nad Váhom, kde sídlil jeho útvar, no najmä cestúval do Prahy. Na všetko sám ako ten vojak v poli.

V hlavnom meste vládli všetky centrálne úrady, vrátane telovýchovných. Deväťdesiat deväť ráz ho odmietli, obrazne povedané vyhodili dverami, sto ráz sa vrátil oknom. Zanovitý až zaťatý človek, ktorý mal svoj ideál, svoju métu a z tej nezľavil.

Trnavčan, ktorý chcel pre svoje mesto vydupať dôstojný a moderný športový stánok.

Hoci sa stále ozývali pochybovači, ba možno aj posmievači, Muco – tak ho volali priatelia – nepoľavil. Bojoval za všetkých a napriek všetkým. Zháňal stavebný materiál, brigádnikov, ba celé brigády, požičiaval ťažké mechanizmy…

Až nakoniec v Prahe, kde bol nepochybne dačo pre novú halu vyhádať, vyprosiť a možno aj vytrieskať na byrokratický stôl, na jednej pražskej ulici na lavičke sa naplnil jeho osud. Umrel v cudzom svete ďaleko od svojho mesta.

Hala bola už prv dokončená a slávnostne otvorená v roku 1973 a skvie sa na nej pamätná tabuľa najvytrvalejšiemu Trnavčanovi, akého som vo svojom živote poznal. Pomenovali ju Družba, lebo v tých časoch, na čo sa dal prilepiť názov Družba, tak ho tam prilepili. Dnes by halu už bolo ťažko prekrstiť, hoci každé decko by malo niesť otcovo meno.

Trnavská športová hala, na ktorej pracovali stovky rúk známych i neznámych budovateľov, napriek všetkému bola, je a ostane dieťaťom Jána Krištofíka. Zapáleného idealistu, ktorý šiel za svojím cieľom, verný svojmu slovu, ktoré vyriekol kedysi v polovici sedemdesiatych rokov.

 

Kalo Uhrík

 

 

S láskavým súhlasom vydavateľa Župného spravodajcu TSK

 

Priatelia, pamätníci, spolubojovníci kto ste poznali nášho kolegu, ozvite sa na našej web stránke www.zvazvojakov.sk .

Jeden komentár k “Slovo robí chlapa”